Natoľko sme v Cirkvi, nakoľko v nás prúdi Christova Krv II.

V predchádzajúcom čísle PRAMEŇA sme v článku „Natoľko sme v Cirkvi, nakoľko v nás prúdi Christova Krv“, začali tému venujúcu sa návratu cirkevného spoločenstva k Eucharistii a neustálemu prijímaniu. Z vlastnej skúsenosti po katechézach na farnosti môžem potvrdiť, že je veľmi potrebné o tom rozprávať, ale tiež s radosťou skonštatovať, že ani mnohogeneračne zakorenený neblahý zvyk občasného prijímania (raz za rok, či žiaľ neraz aj raz za niekoľko rokov) nedokáže vykoreniť túžbu duše po blízkosti Christa. Potom je vskutku radosť odpovedať veriacim, keď prídu s otázkou – prečo sa vlastne odtrhli veriaci od čaše?, ... ako sa chystať k prijímaniu?, ... a nakoniec, ako často vlastne prijímať? Ako to vlastne je, sa pokúsime nájsť odpoveď v dnešnom pokračovaní, započúvajúc sa do apoštolskej tradície a učenia svätých Otcov.

Ako často prijímať?

Hneď na začiatku môžeme povedať, že všetci svätí našej Cirkvi, v zhode s apoštolskými ustanoveniami a učením Snemov, nás vedú ku každodennému prijímaniu. Len v relatívne nedávnom čase, niektorí, odvrhnúc všeobecnú cirkevnú prax, sa odchýlili od učenia Cirkvi a začali učiť „o nebezpečenstve častého prijímania“.

Sv. Ján Kronštadtský o sv. prijímaní hovorí: „Sväté Dary majú v sebe veľkú silu, lebo sú Telom a Krvou Hospodina Boha Slova a Vševládcu Isusa Christa, preložené Duchom Svätým počas liturgie z chleba a vína, preto sami napravujú, uzdravujú, posväcujú každého, kto pristupuje k tomuto veľkému tajomstvu“.

„Preto ty, duchovný otče, - hovoril sv. Serafim Sarovský, - nezabraňuj prijímať. Pretože milosť, ktorá sa nám daruje prijímaním je tak veľká, že hoc ako by bol človek nedôstojný a hoc ako by bol hriešny, ale v pokornom poznaní svojej hriešnosti by pristúpil k Hospodinovi, Ktorý nás vykúpil., ... a hoc by bol od hlavy do nôh pokrytý jazvami hriechov, bude sa očisťovať milosťou Christovou a stále belšou bude jeho duša, až nakoniec zažiari i spasí sa. Preto ti to, otče môj, hovorím, - lebo si im duchovným otcom, - aby si to vedel“ (por. Митр. Вениамин (Федченков), Всемирный светильник преподобный Серафим Саровский, Москва 1997, с. 43 - 44).

Iba neustále spoločenstvo s Bohom, cez Jeho Telo a Krv, spasí dušu človeka. Ako je nemožné prežiť telu bez jedla, tak i duša hynie bez duchovnej potravy – darov Božskej Eucharistie. „Tomu nás učil Hospodin, - hovorí sv. Ignatij Brjančaninov, - keď nás učil slovám modlitby. – „Otče náš, ... chlieb náš každodenný daj nám dnes“. Táto prosba nesie v sebe aj prikázanie pre kresťana – záväzok každodenného prijímania, od ktorého sme, žiaľ Bohu, teraz ušli. Slovami „každodenný - na každý deň“, Hospodin vyjadril, že bez tohto chleba nie sme schopní prežiť čo i len deň duchovného života. A keď povedal „daj nám dnes“, vyjadril tým, že ho máme prijímať každý deň., že prijať ho včera – v predchádzajúci deň, nestačí, keď nám tento chlieb života nebude daný dnes znova. Táto každodenná potreba nás má naviesť k neustálej prosbe - „chlieb náš každodenný daj nám dnes“, ktorú spečatíme prijímaním a tak posilníme nášho vnútorného človeka“.

To isté učili i sv. Christovi apoštoli, preto aj prví kresťania „neustále prebývali na lámaní chleba“ (por. Sk 2, 42), a keď sa konala tajomná Božská Eucharistia, všetci prítomní na liturgii, okrem ohlašených – katechumenov, prijímali Sv. Dary. Práve v tom je hĺbka tajomstva Eucharistie – „aby roztratené Božie deti zhromaždiť v jedno“ Telo Christovo (por.: Jn 11, 52); „i nás všetkých, ktorí prijímame z toho istého Chleba a Čaše, zjednoť v Duchu Svätom...“.  

Sv. Ján Zlatoústy tvrdo karhal tých, ktorí sa zúčastňovali na Božskej liturgii a neprijímali: „Tak, ako hosť pozvaný na hostinu uráža svojho hostiteľa, keď sadne za stôl a neponúkne sa z neho, tak i tí, ktorí prídu k Božskej Hostine a neprijímajú, opovrhnú ňou, keď z nej bez ponúknutia odídu“. Preto v ranej Cirkvi tí, ktorí bez príčiny neboli účastní Eucharistie, odlučovali sa od Cirkvi, ako takí, ktorí sami seba odťali od živého spoločenstva Christovho Tela.

„Kto je moje Telo a pije moju Krv, - hovorí Hospodin, - má v sebe život večný“. Keď sa však pozrieme po našich chrámoch, musíme sa pýtať: Už sa úplne vytratila túžba po večnom živote? „Veď slová, „So strachom Božim i viroju pristupite“, sa stali iba pustou formulou, - hovorí sv. Teofan Zátvorník. Boží kňaz volá, a nikto neprichádza, ... ani len nezaregistruje, že je to pozvanie na Božiu hostinu“.

„A tak skutočne, kto neprichádza pravidelne k prijímaniu, sám sa ochudobňuje o nebeské a božské požehnanie. Navyše, porušuje príkaz samého nášho Hospodina Isusa Christa (o čom bola už reč skôr), takisto apoštolské pravidlá, učenie sv. snemov, ako aj našich svätých, a tak sám sa odlučuje od Cirkvi. Vzdiaľujúc sa od Cirkvi a Prijímania, stáva sa nepriateľom Božím a priateľom démonov“, - hovorí sv. Cyril Alexandrijský.

Prečo sa veriaci začali strániť veľkého tajomstva, ktorým je Cirkev povinná žiť?

Odpoveď na túto otázku možno dať v pár slovách – Jednoducho je to výsledok novej „duchovnosti“, nemajúcej základ v svätootcovskom učení, ale v babských rozprávkach. Bohužiaľ sa to „zažralo“ do života cirkevných spoločenstiev tak, že dnes je to prezentované ako „norma pravoslávnej duchovnosti“, ktorá pod rúškom „blagočestija“ odlúčila laikov od čaše.

„Mladostarci“ zaviedli surové prípravy k prijímaniu., zo spovede, ktorá by mala pomôcť človeku sa obnoviť, urobili výsluch a veriacich začali deliť na „dôstojných“ a „nedôstojných“ atď. Nepostrehli však popri tom, že človek, ktorý sa cíti dôstojným prijímania po dlhej a náročnej príprave, ktorú hoc blahoslovil „duchovnik“, padá v extrémny stupeň hrdosti. Pretože neskladá svoju nádej do Božej milosti, ale na svoj „podvih“, ktorý ho nakoniec nepribližuje k Bohu, ale naopak – stáva sa stenou, bariérou, na ceste človeka k Stvoriteľovi.

„Prvotná Cirkev vedela, že nikto z celého stvorenstva nie je dôstojný svojimi duchovnými podvihmi, svojou „dôstojnosťou“ priblížiť sa Telu a Krvi Christovym., a tiež to že príprava k prijímaniu nespočíva v „odčítaní“ x- kanónov, ale v analýze pripravenosti nášho srdca a odpoveďou láskou na lásku Božiu“ (prot. Alexander Schmeman).

„Čo urobili ľudia s pravou vierou, ktorú s celým učením a Bohom potvrdenými tajinami (sviatosťami) priniesol Christos z neba? - pýta sa sv. Ján Kronštadtský. – Skazili ich na nepoznanie, niektorí ich odvrhli a na miesto Jeho učenia postavili svoje výmysly tak, ako zákonníci a farizeji“. (por. Св. Иоанн Кронштадтский, Живой колос с духовной нивы, 1909 г. стр. 70).

Preto ten, kto sa chce nazvať pravoslávnym kresťanom – musí mať v prvom rade jasno v tom, či je v Cirkvi, alebo či ešte stále blúdi popred jej brány. A môže byť ešte horší prípad - keď podvedený diabolskou prelesťou sám seba vyzdvihne na výšinu svätosti, no v skutočnosti doteraz neprekročil prah Cirkvi. Sám seba sa musí pýtať, či nenecháva dlhé týždne, mesiace, nedaj Bože roky, hladovať svoju dušu? Tečie v jeho žilách Christova Krv? Je účastníkom Christovho Tela – Cirkvi? Neodvracia sa sám od Kalicha Života, keď chrámom zaznie hlas Božieho kňaza: „So strachom Božim i viroju pristupite“? Neopovrhuje vlastne práve týmto nekonečnou Božou láskou a nestavia sa na stranu nepriateľov Christových? Skutočne sa snaží vidieť seba v pravde, zmeniť svoj život a zbaviť sa hriechu, alebo odvolávajúc sa na vlastnú nehodnosť, v skutočnosti hľadá iba ako seba ospravedlniť pred očami okolia, Boha, a nakoniec aj seba-samého? A nakoniec, nemení sa vlastne jeho „blagočestivije“ hranie sa na „nedôstojnosť“, na drámu s názvom „Prečo nie som v Cirkvi?“

... veľa silných otázok... Keď znova zaznie v chráme pozvanie – So strachom Božim, viroju, ľuboviju pristupite..., skúsme si v pravde dať na ne odpoveď. Hospodin sa stále dá nájsť každému, kto Ho hľadá.

preložil a spracoval jerej Dušan N. Tomko