Otec Ignatij, vlastným menom Ján Čokina, sa narodil 8. apríla 1899 v obci Uličské Krivé, okres Snina. Čas jeho mladosti nebol ľahkým obdobím. Práve v tomto čase, na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov 20. stor., dochádza k návratu veriacich k svätému Pravosláviu a otec Ignatij bol od útleho veku tvrdým zástancom svätého Pravoslávia.

V mieste jeho rodiska, v r. 1922, celá obec prešla od únie k pravej Christovej Cirkvi, k svätému Pravosláviu. Nie všade však bol návrat tak jednoznačný a relatívne ľahký. Sám Hospodin Boh posiela svojho služobníka - misionára otca Ignatija na Zemplín, nie náhodou, ale aby svojou odhodlanosťou za pravú vieru navrátil veriacich do lona svätej pravoslávnej Cirkvi.

Otec Ignatij žil tvrdým asketickým životom, dôsledne dodržiaval svoje mníšske pravidlo, pôst, bol nápomocný iným, aj napriek neustálemu ponižovaniu a zosmiešňovaniu pre vieru sa nikdy na nikoho nehneval, ale stále prosil Hospodina, aby im odpustil, lebo nevedia, čo robia.

Jeho prvou cirkevnou obcou bol Rebrín, v súčasnosti Zemplínska Široká. Tu už začiatkom 20-tych rokov minulého storočia sa začína formovať pravoslávny duchovný život. Po r. 1918, po období nepokojov a rozbrojov v obciach Rebrín a Krášok, kde sa nachádzal uniatsky chrám, ktoré sa časom stupňovali, od slovných narážok až po fyzické útoky končiace na súde, veriaci, ktorí prišli z USA a boli naklonení myšlienke návratu do Pravoslávia, zakladajú prvú pravoslávnu cirkevnú obec. Už v r. 1921 bola v miestnej ľudovej škole slúžená prvá pravoslávna liturgia, ktorú slúžil práve jeromonach ladomírskeho monastiera Ignatij (Čokina), neskorší prvý administrátor novovzniknutej cirkevnej obce. Pravoslávie vtedy prijalo 40 rodín z obcí Rebrín, Krášok a Lastomír.

Ešte koncom r. 1926 si pravoslávni veriaci postavili drevenú modlitebňu, ktorú spolu s otcom Ignatijom posvätili o. Vasilij Solovjev z Medzilaboriec a o. Andrej Cuglevič z Telepoviec. V r. 1929 sa veriaci dohodli na vybudovaní nového chrámu. Výstavbu chrámu ukončili v r. 1934 a zasvätili ho Narodeniu Presvätej Bohorodičky. Otec Ignatij naplnený láskou a radosťou z nového chrámu, veriacim zabezpečil liturgické a modlitebné knihy až z Haliče v Poľsku, o čom svedčí aj jeho venovanie v modlitebníku pani Pupačovej.

Otec Ignatij celým svojím telom, celou mysľou aj dušou bojoval za obnovenie Pravoslávia na našom území. Každú skúšku v neľahkej dobe zdolával Isusovou modlitbou: „Hospodi Isuse Christe, Syne Božij, pomiluj mja hrišnaho!“ Po ťažkých dvoch rokoch, plných pokušení, skúšok a prekážok, zanechávajúc kúsok pravej duchovnosti nielen v Rebríne, ale aj v širokom okolí, odchádza do obce Ladomirov, okr. Snina, odkiaľ naďalej pokračuje vo svojej misijnej činnosti dolného Zemplína.

História „tibavského kríža“

Na toto obdobie spomínal jeho brat Juraj, žijúci v susednej obci Ubľa, a ktorý chodil s otcom Ignatijom po celom Zemplíne a pomáhal mu ako kantor pri svätých bohoslužbách.

„Keď raz prechádzali cez silno uniatskú obec Tibava, bol akýsi sviatok, ľudia nepracovali, sedeli pred domami, alebo sa prechádzali po ulici.

Otec Ignatij nosil bradu, kde v tom čase bradu nosili len Židia. Ignatij sa ľuďom pozdravil: „Sláva Isusu Christu!“ a dodal: „ Nečudujete sa, že ja som Žid (?)“ Oni mu odpovedali: „Aký ste vy Žid, keď ste sa pozdravili „Sláva Isusu Christu“ a nosíte pravoslávny kríž? Vy ste pravoslávny pop.“ Otec Ignatij na to reagoval slovami: „Akýže ja môžem byť pop, keď nemám, kde slúžiť bohoslužbu, hoci aj kantora so sebou mám?!“ Vtedy sa obrátil na jednu ženu, či by nemohol slúžiť bohoslužbu v jej dome. Keď súhlasila, tak jej povedal: „A nemohli by ste pozháňať viac ľudí, lebo viete, keď budeme slúžiť len pre jedného človeka, tým sa Bohu veľmi neodvďačíme“. Na túto ženu tak zapôsobil, že pobehla za ďalšími ženami a takto v jej dome slúžili svätú liturgiu.

Po liturgii otec Ignatij povedal: „ Pamätajte na to, že tu vo vašom dome sa uskutočnila významná vec, slúžila sa svätá Liturgia. Toto je potrebné zaznamenať pre budúcnosť. Bolo by dobré pred domom postaviť svätý kríž“. Otec Ignatij spolu s obyvateľmi skutočne postavili svätý kríž, ktorý tam stojí dodnes.

Na túto veľkú udalosť spomína pani Barnová z Tibavy: „Pozemok, na ktorom bol pôvodne postavený kríž, bol pripravený na stavbu pravoslávneho chrámu. Bol tam malý domček, v ktorom bývala bohabojná rodina. Lenže neskôr sa pozemok predal súkromným vlastníkom a nový majiteľ, ktorému sa kríž nepáčil, ho presunul vedľa pred susedov. Vzápätí, žiaľ, ochrnul a nemohol chodiť. Na novom mieste sa majitelia o kríž vzorne starali. Momentálne tam bývajú už noví majitelia, ktorí tiež majú tento kríž vo veľkej úcte“.

* * * * * * *

Otec Ignatij taktiež pôsobil v Hrabskom, kde založil novú cirkevnú obec, alebo v Krásnom Brode, kde staval Pravoslávny chrám. Taktiež pôsobil v Čertižnom, v Pstrinej, ale aj v obciach Topoľa, Runina, Svetlice, Malý Berezny, Veľatín, Stakčín, Medzilaborce a v mnohých ďalších, v ktorých nezištne slúžil a rozosieval semená sv. Pravoslávia.

Počas svojej skutočne apoštolskej misijnej činnosti o. igumen Ignatij pretrpel mnoho ponižovania, výsmechu a rôznych intríg zo strany neprajníkov sv. Pravoslávia. Napriek mnohým prekážkam Boh požehnával toto dielo a počet pravoslávnych veriacich stále rástol.

Po odchode do dôchodku si otec Ignatij na malej hôrke v rodnej obci postavil kaplnku a pod ňou kéliu, v ktorej do konca svojho pozemského života vo dne v noci vznášal svoje vrúcne modlitby k Hospodinovi, Presvätej Bohorodičke i všetkým svätým, a ktorými nie jednému utrápenému a ubolenému pomohol.

V nedeľu ráno, 24. októbra 1976, vo veku 77 rokov, si otec igumen Ignatij poslednýkrát prečítal mníšske modlitebné pravidlo a rozlúčil sa so všetkými, ktorí ho prišli navštíviť a tichučko, ležiac na posteli s modlitbou na perách, asi na poludnie, odovzdal svoju dušu Bohu.

Pravoslávni veriaci, bohoslužbami pri jeho hrobe v Uličskom Krivom, každoročne na sviatok Preobraženija - Premenenia Hospodinovho na hore Tábor, za stále väčšej účasti duchovenstva a veriacich, si úctou pripomínajú neochvejného, horlivého a trpezlivého ohlasovateľa pravdy a svätého Pravoslávia – otca igumena Ignatija – Božieho služobníka.

Tibavský kríž je zas svedectvom a pamiatkou na jeho misiu v krajoch dolného Zemplína.

Z knihy Petra Begeniho „Igumen Ignatij – Služobník Boží“ a materiálov z kroniky Pravoslávnej cirkevnej obce Zemplínska Široká

pripravili Veronika MELICHAREKOVÁ a o. Nikodím (Dušan Tomko)

Blažená Xénia pochádzala z početnej, bohatej rodiny. Narodila sa v prvej polovici 18. storočia, pravdepodobne niekedy v rozmedzí rokov 1719 - 1730. O jej rodičoch, ako aj o detstve, či súrodencoch, nie sú zachované dôveryhodné informácie.

Ako 18-ročná prijala Tajinu manželstva s plukovníkom Andrejom Feodorovičom Petrovom. Dni spoločného života si užívali v radosti, v hojnosti a v sláve. Radosť však netrvala dlho. Manžel Andrej po ôsmych rokoch manželstva blaženú Xéniu náhle opustil. Zomrel nečakane, bez pokánia.

Pre blaženú Xéniu nastalo obdobie plné žiaľu, trápenia a výčitiek. Smrť manžela ju zasiahla natoľko, že všetko, čo podedila, rozdala chudobným, chorým a bezdomovcom. Posledné peniaze odniesla do chrámu. Ľudia naokolo si pošepkávali, že sa asi pomiatla. Stala sa z nej tuláčka a žobráčka Peterburgu. Ľudia jej núkali pomoc, ale blažená Xénia verejne vravela ľudu: „Xénie už niet! Teraz pred Bohom sľubujem, že budem žiť za Andreja, aby som vykúpila jeho hriechy!“ Zo strany ľudí zostala nepochopená, no ona to robila z lásky. Obliekajúc si mužský odev, presviedčajúc ostatných čudnými slovami: „Xénia zomrela“, a reagujúc iba na meno svojho zosnulého manžela, bola vystavená dennodennému posmechu, ktorý ale s trpezlivosťou a pokorou znášala. Stala sa bláznom pre Christa. Odev sa postupne na nej rozpadal, topánky zodrali, keďže celé dni blúdila po Peterburgu a v noci sa zdržiavala za mestom v poli. Rozpadávajúci odev ju prinútil prijať milodar v podobe zelenej blúzky a červenej sukne.

Celé noci prebdela v modlitbe na kolenách, robiac zemné poklony na všetky svetové strany, bez ohľadu na počasie. Blažená Xénia, ak prijala milodary, ihneď ich rozdala chudobným. Obyčajní i vznešení ju obdivovali pre jej silu a pevnosť viery. Nesmierne úsilie blaženej Xénie priťahovalo mnoho ľudí, či už zo zvedavosti, či s túžbou o pomoc. Blažená Xénia sa plne oddala Bohu a bola nápomocná všetkým, ktorí s vierou v Trojjediného Boha ju vyhľadávali. Stala sa súčasťou každodenných starostí, radostí, ale bola nápomocná aj v trápeniach a smútku. Rodičia ju vyhľadávali a dúfali aj v obyčajné uzdravujúce pohladenie ich chorých detí blaženou Xéniou. Kupci ju volali do obchodu dúfajúc, že si vezme, čo i len oriešok, lebo sa to stane pre nich požehnaním a bude sa im lepšie dariť. Na ulici sa ľudia k nej približovali, čo i len na krok, aby pocítili jej prítomnosť. Rodiny, ktoré navštívila, boli šťastné. Každý hovoril o Xénii, ako o chodiacej radosti nosiacej pokoj. Blažená Xénia za každého počasia chodila prinášať vrúcne modlitby k Bohu na hrob svojho manžela. Neďaleko cintorína stál schátraný chrám. V tom období sa rozhodlo o výstavbe kamenného chrámu, ktorý ak s Božou pomocou bez ťažkej techniky (ktorá vtedy ešte nebola) postavia, bude zasvätený Matke Božej - Smolenskej. Každým dňom sa na výstavbe chrámu pracovalo, avšak nikto nerozumel, kto v tme, po nerovnom lešení, za každého počasia, vynáša tehly nahor. Ľudia sa zo zvedavosti dohodli, že budú rozostavaný chrám celú noc sledovať. Uprostred noci stretli blaženú Xéniu, ako vlastnými rukami, s tichou modlitbou, vynáša tehly po lešení.

Boh ju počas života obdaril prozreteľnosťou, a taktiež darom uzdravovať chorých. Predvídala aj čas svojho odchodu. K Hospodinovi odišla na cintoríne, neďaleko manželovho hrobu, sediac pod stromom. Zomrela okolo roku 1803. Správa o odchode blaženej Xénie zarmútila celé mesto. Všetci sa prišli s blaženou Xéniou rozlúčiť a pomodliť sa za jej večný pokoj.

Hrob blaženej Xénie vyhľadávalo a vyhľadáva množstvo ľudí prosiacich o pomoc. Po smrti obyčajný náhrobný kameň časom vymenili a miesto jej odpočinku je zdobené honosným mramorovým náhrobkom. Dodnes hrob navštevujú biedni aj bohatí, robotníci, kňazi, lekári...! Príhovorom svätej blaženej Xénie Peterburgskej sa aj v týchto časoch dejú Božie zázraky.

Pripravila Veronika MELICHAREKOVÁ

CTIHODNÝ SERAFIM VYRICKÝ 

Honba za bohatstvom je ,,IN“ aj v tejto uponáhľanej dobe. Každý sa ženie za peniazmi, každý chce byť úspešným podnikateľom, a málokto sa pozastaví nad chudobou, žobráctvom, alebo len nad svojím vlastným hriešnym životom.

,,NIE AKO TY CHCEŠ, ALE AKO BOH DÁ!“

Vasilij Nikolajevič Muravjov bol tiež úspešný podnikateľ, milionár a bol ochotný dennodenne cestovať za obchodnými záležitosťami do zahraničia.

Po jednom z jeho návratov z cudziny ho na nádraží v Peterburgu čakal jeho osobný koč, ktorý ho viezol do jeho rezidencie. Na ulici však Vasilij uvidel, ako na moste sedí dedinčan, ktorý hlasito opakoval: „Nie ako ty chceš, ale ako Boh dá!“ Vasilij Nikolajevič nechal zastaviť a vzápätí sa od neho dozvedel, že tento človek predal v meste svojho posledného koňa, lenže zarobené peniaze mu zobrali, pretože bol zoslabnutý hladom a nemohol sa ubrániť tým, ktorí ho prepadli. V dedine nechal sedem detí, manželku a smrteľne chorého otca, ktorý trpel na týfus. Rozhodol sa umrieť, sadol si na most a opakoval, akoby sám pre seba: „Nie ako ty chceš, ale ako Boh dá!“

Vasilij s ním odišiel na trh, kúpil pár koňov, povoz, ktorý nechal naložiť potravinami a priviazal k nemu kravu a odovzdal to všetko dedinčanovi. Ten začal odmietať, neveriac šťastiu, ktoré ho stretlo. Na to dostal odpoveď: „Nie ako ty chceš, ale ako Boh dá!“

Vasilij Nikolajevič dorazil domov. Ešte než išiel za manželkou, zavolal k sebe pohoniča koča a povedal mu, nech si sadne do kresla. Vasilij Nikolajevič vzrušene chodil krížom krážom po izbe a stále hlasito opakoval: „Nie ako ty chceš, ale ako Boh dá!“ Náhle kočiš padol pred ním na kolená a priznal sa mu, že sa chystal zavraždiť ho a okradnúť. Krátko na to, Vasilij Muravjov, budúci starec Serafim, rozdal väčšinu svojho majetku a obdaroval Alexandro-nevskú lavru. To bol začiatok jeho starčeskej púte.

Biskup Eliáš Libanonský svedčil, že mu pri jeho uzavretom prebývaní v podzemnej jaskyni (v zatvore), kdesi v libanonských horách, Presvätá Vládkyňa a Matka Božia zjavila, že práve starec Serafim Vyrický je tým, koho si vyvolila a pre jeho modlitby zachráni Rusko pred skazou od hitlerovcov.

Prečo mu asi dal Boh takéto mimoriadne postavenie medzi svätcami a starcami, že práve on to bol, koho si Matka Božia vybrala, aby jeho modlitby vypočula a zachránila Rusko? Mohli by sme, samozrejme, spomenúť celú radu cností a asketických skutkov (napr. kľačal na kameni podobne ako sv. Serafim Sarovský), ktorými sa ct. Serafim Vyrický priblížil k Bohu. Myslím, že na jednom z predných miest v rade všetkých tých dôvodov je - že hoci mal veľké bohatstvo, životný úspech a veľké svetské perspektívy, zriekol sa ich pre Boha.

Vidíme, že často tí najduchovnejší starci, obdarení najvyššími duchovnými darmi, sú ľudia, ktorí od mladosti žili ako mnísi - priniesli Bohu svoju čistotu, obetovali mu manželský život a všetky potešenia a možnosti, ktoré mladému človeku môže život ponúknuť. Oni roztrhali predložené svetské menu, zvolili si úzku cestu a priniesli sami seba, ako jedinú žertvu Bohu.

V mladosti má človek vo svojich rukách najviac: čistotu, zdravie, silu, nádej na mnoho rokov pred sebou; a toto všetko môže darovať Bohu. Preto tiež môže od Boha mnoho získať. Ako krásne sa táto zákonitosť odzrkadlila na živote sv. Serafima Vyrického!

Aj zo života Serafima Vyrického vidíme, že človek môže chcieť čokoľvek, budovať paláce, domy zhromaždovať, poklady na zemi, tešiť sa z peňazí, ale aj tak sa raz naplnia slová, ktoré dennodenne vychádzajú z našich úst pri modlitbe, ktorú nám, ako malým deťom, už vraveli pri kolískach naši rodičia ,, Otče náš“, kde sa stretávame s pasážou ,,da budet voľa Tvoja“(Nech sa stane vôľa Tvoja).

pripravila Veronika MELICHAREKOVÁ

Veličájem ťa, strastotérpče svjatýj Geórgije,

i čtím čestnája stradáňija Tvojá, 

jáže za Christá preterpíl jesí!

Svätý Juraj, Juraj Víťaz (Pobidonosec), pochádzal z Kappadokie v Malej Ázii, zo zbožnej kresťanskej rodiny. Rodičia ho viedli k zbožnosti a poskytli mu dobrú kresťanskú výchovu. Detské časy sv. Juraja neboli vôbec jednoduché. Už ako dieťa prišiel o svojho otca, ktorý mučenícky zahynul za Christa. Obdobie, keď prišiel o otca znášal ťažko, bolo to ťažké obdobie aj pre celý kresťanský národ, pretože bola to doba panovania cisára Diokleciána, najkrutejšieho prenasledovateľa kresťanov. Vďaka vzornej starostlivosti jeho matky, sv. Juraj napredoval vo vzdelaní, bol obdarený vysokou rozumnosťou, telesnou krásou a zdravím. Pre svoju fyzickú zdatnosť a telesnú krásu, bol povolaný do vojenskej služby. Vďaka svojej bystrosti a mužnosti rýchlo dosiahol vysokú hodnosť. Sláva z povýšenia ho nijako neovplyvnila, ba naopak, sv. Juraj neustále so zármutkom myslel na kresťanov, ktorí trpeli za Christa. Vysoká hodnosť spôsobila, že mal najbližšie k cisárovi a k členom cisárskej družiny. Cisár Dioklecián však nevedel, akú vieru vyznáva. Sv. Juraj sa v každom čase modlil k Bohu, aby sa stal hodným brániť kresťanskú vieru svojím vlastným životom. Netrvalo dlho, a po samotnom povýšení sv. Juraja, cisár Dioklecián vydal rozkaz, kde mali pochytať všetkých kresťanov, prinútiť ich zriecť sa Christa a prijať pohanstvo. Sv. Juraj, ako člen rady, ktorá vykonávala rozkazy o zrieknutí sa Christa, to nedokázal zniesť a pred tvárou samotného cisára s veľkou odvahou vyznal Christa. Prekvapený Dioklecián sa ho snažil prehovoriť a stiahnuť na svoju stranu, lenže sv. Juraj ešte s väčšou odvahou vyhlásil: „ Som kresťan a chcem zomrieť za Christa“. Po tomto smelom a verejnom vyhlásení cisár Dioklecián vydal rozkaz o uväznení a krutom mučení sv. Juraja. Vo väzení sv. Juraj pretrpel úžasné muky bez reptania a nadávania - ustavične oslavoval Boha. Cisár Dioklecián a vojaci sa vysmievali sv. Jurajovi slovami: „Kde je Tvoj Boh Juraj? Prečo ťa nezachráni?“ V tom zrazu začuli hlasný hlas z neba: „Neboj sa Juraj! Som s Tebou!“ Potom sa pri nezvyčajnej žiare zjavil anjel z neba v podobe chlapca, ktorý položil na sv. Juraja ruku so slovami „raduj sa“ a zrazu zmizol. Po tom všetkom cisár Dioklecián nechcel veriť vlastným očiam, čo videl a prikázal sv. Juraja zakopať do priekopy a zaliať vápnom. Sv. Juraj, v čase, keď odchádzal na nové mučenie, modlitebne vzýval Boha slovami: „Pane, Bože môj, Spasiteľ zarmútených, útočište prenasledovaných, nádej beznádejných, vypočuj modlitbu svojho služobníka a vzhliadni na mňa. Zmiluj sa a zbav ma od úkladov odporcov, daj mi silu uchrániť vyznanie Tvojho svätého mena až do konca. Nenechaj ma, Vládca, pre moje hriechy, aby moji nepriatelia nepovedali: Kde je jeho Boh? Ukáž svoju silu a osláv svoje meno na mne, Tvojom nepotrebnom služobníkovi. Pošli mojej nedôstojnosti Tvojho anjela, ochrancu Pane, Ty, ktorý si premenil Babylonskú pec na rosu a uchránil svojich služobníkov neporušených, lebo blahoslovený si na veky. Amen.“ Po tejto modlitbe sa sv. Juraj prežehnal, ľahol do priepasti a sluhovia cisára ho zasypali vápnom. Cisár Dioklecián, presvedčený o smrti sv. Juraja, vydal príkaz na tretí deň, aby telo sv. Juraja vybrali. No nastalo veľké prekvapenie! Sv. Juraja našli vo vápne celého a neporušeného. Sluhovia, vykonávajúci cisárov rozkaz, keď začuli chvály a modlitby samotného sv. Juraja a videli tento zázrak, uverili v Christa a oslavovali Boha. Dioklecián si dal okamžite predvolať sv. Juraja. Sv. Juraj pred cisárom stál celý, neporušený a šťastný. Cisár nútil sv. Juraja, aby mu prezradil, akými čarami ostal nažive. Sv. Juraj opäť s úžasom ospevoval, oslavoval jediného, pravého Boha. Pobúrený cisár Dioklecián vydal sv. Juraja na nové a nové mučenia. Sv. Juraj si pretrpel hnanie do väzenia v rozžeravených železných čižmách s ostrými klincami, nabitými do podošvy. Taktiež bol vydaný príkaz, aby ho bili po ústach, ktorými tak ospevuje Boha, taktiež bol bitý volskými žilami, kým sa Jeho krv nezmiešala so zemou, bol priviazaný na koleso, ktoré otáčali a nože pripevnené na podstavci zraňovali Jeho telo. Všetky tieto fyzické muky sv. Juraj znášal pokojne, trpezlivo a modlitbou. Dokonca musel vypiť jed, ktorý napriek vlastnostiam, aké má, s telom sv. Juraja nič neurobil. Sv. Juraj opäť aj pred cisárom vyznal Christa a povedal.: “Nemysli si cisár, že my sa zachraňujeme od múk čarami. Som zdravý a neporušený len vďaka Christovej sile, na ktorého My, Jeho učeníci, sa nádejame a nebojíme sa žiadnych mučení.“ Keďže cisár Dioklecián si aj napriek týmto silným slovám želal zahanbiť sv. Juraja, tak mu prikázal vzkriesiť nedávno pochovaného mŕtveho. Keď priniesli truhlu s mŕtvolou, sv. Juraj padol na kolená a úprimne sa začal modliť k Bohu. Pri posledných slovách modlitby, prítomní boli svedkami veľkého hluku, nastali otrasy zeme, truhla sa otvorila a mŕtvy vstal. Po tomto incidente mnohí, medzi ktorými boli aj čarodejníci a kadekto iný, uverili v Boha, padli na kolená a začali sa kajať a modliť. Keď cisár Dioklecián videl národ, ako sa obracia k Bohu, prikázal sv. Juraja zavrieť do temnice. Sv. Juraj, naplnený milosťou Božou, sa v temnici modlil:“ Sláva Ti, Vladyko môj, že nezahanbuješ nádejúcich sa na Teba. Ďakujem Ti, že pomáhaš na každom mieste a v každom čase. Neustále mi zjavuješ svoje dobrodenia a moju nedôstojnosť okrášľuješ svojím požehnaním. Obdaruj ma milosťou Pane, aby som do konca zahanboval silu diabla a skoro uvidel Tvoju nekonečnú lásku.“ Cisár Dioklecián vydal príkaz, v ktorom sa jasne písalo o sťatí hlavy sv. Juraja. Sv. Juraj po ukončení modlitby pokojne položil hlavu na kladu. Bol sťatý v r. 303. Jeho telesné pozostatky uložili v meste Lidde, v Palestíne. Jeho pamiatku si Cirkev pripomína 23. apríla / 6.mája.

Sv. Juraj je na ikone zobrazený ako rytier na koni, ktorý doráža draka. Toto zobrazenie sa zakladá na legende, kedy mal sv. Juraj zabiť draka, ktorý požieral ľudí a robil im zle. Taktiež, drak zobrazený na ikone je symbolom diabla a pohanstva, pretože sv. Juraj, aj napriek veľkému mučeniu, nezaprel Christa, ale s modlitbou a vierou išiel za ním.

Pripravila: Veronika Melicháreková

Veličájem ťa, svjatíteľu, ótče Nikólaje, 

i čtím svjatúju pámjať tvojú, 

tý bo móliši za nás, Christá Bóha nášeho !

Svätý Nikolaj (Mikuláš), ktorého sviatok slávime 6. / 19. decembra, patrí medzi veľkých svätcov. Zaujímavosťou je, že sv. Nikolaja uctievajú všade vo svete. Je veľmi obľúbeným svätým. Mnoho ľudí sa k nemu obracia s modlitbou, ale zvlášť obľúbeným je medzi námorníkmi, ktorí ho majú za svojho patróna. Aj preto mnohé chrámy v prístavoch sú zasvätené práve sv. Nikolajovi. Nejeden námorník v čase búrok a iného nebezpečenstva si privoláva na pomoc práve sv. Nikolaja. Archimandrit Charalambos Vasilopoulos v predslove píše, že chrámy sv. Nikolaja je vidno zďaleka práve preto, aby námorníkom, plaviacim sa na mori, dodávali silu a odvahu. Námorníci najčastejšie prizývajú sv. Nikolaja na pomoc slovami: „Svätý Nikolaj, pomôž mi! Môj svätý Nikolaj, prosím ťa kormidluj ty!“

Sv. Nikolaj sa narodil okolo r. 280 v meste Patare, v Lýkiijskej provincii, nachádzajúcej sa v Malej Ázii. Pochádzal zo zbožnej, na vtedajšiu dobu pomerne bohatej rodiny. Bol jedináčik a jeho rodina vlastnila veľké majetky, ktoré mu mali zabezpečiť bezproblémový život. Sv. Nikolaj už v detstve ukázal, že jeho túžbou nie je kráčať po ľahkej ceste pozemského života. Od útleho veku kráčal po tvrdej, ale svätej ceste. Každý deň zápasil s rôznymi nástrahami, a pri duchovnom zápase mu pomáhal aj pôst, ku ktorému, už ako malé dieťa, bol vedený svojimi rodičmi. Po všetky dni normálne pil mlieko, ale v stredu a piatok nepil celý deň, až po západe slnka.

V útlom veku prišiel o obidvoch rodičov. Keď vyrástol, bol veľmi usilovným žiakom. Vyhýbal sa zbytočným rozhovorom. Už ako dieťa mal dar, ktorý mu umožnil triediť a rozlišovať myšlienky na tie, ktoré rodia dobro a zlo. Namiesto bežných detských záľub kládol do popredia rozhovory so staršími, ktoré boli preňho natoľko prínosné, že si z nich vyvodzoval vzácne závery pre svoj život. Už v školských laviciach bol považovaný za veľmi vážne a dobročinné dieťa.

Keď sv. Nikolaj vyrástol, jeho strýko Nikolaj (v tom čase bol biskupom v Lýkii) ho povolal k službe v Cirkvi a po zhodnotení jeho duchovného stavu sa rozhodol pre jeho kňazské vysvätenie. Počas vysviacky bol jeho strýko, biskup, osvietený Svätým Duchom a povedal: „Tento mladík, ktorý dnes prijíma kňazstvo, bude aj biskupom. Bude útechou pre chudobných a strápených a mnoho duší privedie do Božieho kráľovstva“. Sv. Nikolaja naplňovala veľká radosť, keď videl, ako sa vďaka jeho pomoci tešia chudobní, siroty, vdovy, utešoval zúfalých, obliekal nahých, sýtil hladných, dodával nádej a odvahu skľúčeným. Všetok majetok, ktorý mal, postupne predával a za získané peniaze pomáhal tam, kde cítil veľkú potrebu pomôcť.

Známym je príbeh o záchrane troch mladých dievčat patárskeho občana, ktorý náhle prišiel o všetok majetok a upadol do veľkej biedy. Finančná pomoc sv. Nikolaja zachránila celú rodinu. Taktiež zastavil búrku, čím zachránil životy mnohých kresťanov, ktorí sa plavili po mori, aby sa poklonili mnohým svätým miestam. Putujúci ľud chcel vzdať úctu aj hrobu, v ktorom ležal náš Spasiteľ Isus Christos.

Búrka na mori bola pre námorníkov pomerne častým javom, a neraz skončila veľkým zármutkom. Aj tu sv. Nikolaj preukázal silu úprimnej modlitby, vďaka ktorej vzkriesil mŕtveho námorníka, ktorého usmrtil zásah bleskom.

Sv. Nikolaj mal v pláne zostať v Jeruzaleme, začať žiť mníšskym spôsobom života, ale Jeho plány prekazil sen, v ktorom sa mu zjavil anjel Pána, prikazujúc mu návrat do svojej vlasti. Hneď ráno odišiel do prístavu a netrvalo dlho, aby zohnal kapitána, ktorý ho odvezie do Patary v Lýkii. Celá posádka hneď vyplávala na more, no dopustila sa chytráctva, „vďaka“ ktorému sa stali svedkom toho, akú silu má modlitba k Bohu, ktorú počas hrôzostrašnej búrky prinášal sv. Nikolaj Bohu. Veľká radosť nastala v Patare, keď loď došla do prístavu. Tešili sa ženy, muži, deti, mnísi. Sv. Nikolaja mali vo veľkej úcte, po príchode mu vystrojili hostinu a popritom počúvali jeho rady a obdivovali jeho cnostný život naplnený milosťou Božou.

V blízkosti Patary, v Myre, kde zomrel miestny biskup, sa schyľovalo k voľbe nasledovníka. Voľby na obsadenie biskupského stolca boli naplnené milosťou Božou, pretože zhromaždení sa nevedeli dohodnúť, kto z navrhovaných bude ten správny, poprosili o pomoc Boha. V nasledujúcu noc boli všetci prítomní svedkami rovnakého sna - zjavil sa im anjel Pána, hovoriac: „Biskupi, čo sa trápite? Hodný biskup je blízko pri vás. Ráno po ceste do chrámu, uvidíte prichádzať verného a múdreho človeka menom Nikolaj. Jeho vysväťte za biskupa!“ O pár dní sa sen stal skutočnosťou a sv. Nikolaj sa stal biskupom v Myre. Popri modlitbe, celonočných bdeniach, pôstoch sa aktívne zapájal do filantropických aktivít. Zaujímal sa o život svojich veriacich, často dvíhal varovný prst nad boháčmi, ochraňoval vdovy, siroty.

Bol dobrosrdečný, pokorný a mierny, ale ak bolo treba, bol aj prísny. Ťažké časy nastali za vlády cisára Diokleciána, keď došlo ku strašnému prenasledovaniu kresťanov. Kresťania boli neznesiteľne mučení a prísne trestaní. Strašná vec sa stala na samotný sviatok narodenia Isusa Christa, keď preplnený chrám s veriacimi bol podpálený zo všetkých strán. Všetci, čo boli v chráme, zhoreli. Mnoho kresťanov, ktorí sa nechceli zriecť Christa a klaňať sa modlám, poutekali do hôr, jaskýň. Prenasledovanie neobišlo ani kresťanov Myry. Mnoho kresťanov z mesta, spolu s Nikolajom, bolo uväznených, no Christa sa zriecť aj napriek tomu nechceli. Sv. Nikolaj všetko pokorne s modlitbou znášal, pre vieru zniesol aj smäd, hlad a výsmechy. Kázal ľuďom, aby sa nevzdávali a bojovali za pravú Christovu vieru. Približne po šiestich rokoch, po smrti cisárov bezbožníkov, na trón nastúpil cisár Konštantín Veľký a dal prepustiť všetkých kresťanov. Po prepustení sv. Nikolaj pokračoval vo svojej činnosti. Mnoho ľudí nachádzalo pokoj pri sv. Nikolajovi, pretože jeho tvár žiarila akousi vnútornou svätosťou. Do posledných chvíľ kázal o Bohu, no 6. decembra v r. 330 jeho zdravie zlomila choroba, ktorej podľahol. Tesne pred smrťou, hľadiac na nebesia, vyriekol posledné slová z Dávidovho žalmu: „Pane, v Teba som dúfal, … Do Tvojich rúk, Pane, odovzdávam svojho Ducha“. Mesto bolo vo veľkom zármutku, no nebesia v radosti. Jeho telo bolo s veľkým žiaľom uložené v Myre. Na jeho pamiatku dali kresťania postaviť chrám sv. Nikolaja Divotvorcu.

Sv. Nikolaj je uctievaný po celom svete, dokonca aj pohanské národy ho majú vo veľkej úcte. Na II. Všeobecnom sneme bol sv. Nikolaj zaradený medzi najväčších svätcov, apoštolom - rovným.

Veronika MELICHÁREKOVÁ

Starec Makárij (občianskym menom Michail Nikolajevič Ivanov), narodený v r. 1788. Pochádzal zo štyroch súrodencov. Nemal to jednoduché, už ako dieťa, pretože vo veku 9 rokov prišiel o matku a vo veku 18 rokov mu zomrel aj otec. Po smrti obidvoch rodičov obhospodaroval zdedený majetok, popritom veľa čítal a veľmi ho nadchýnala krása mníšskeho života. V jeseni sa vybral na dlhšie plánovanú cestu do Plošťanského monastiera, kde sa mu mníšsky spôsob žitia natoľko zapáčil, že zdedený majetok daroval bratom, všetko čo mal rozdal a stal sa poslušníkom v spomínanom monastieri. Ako poslušník (prvý stupeň mníšstva) prijal mladý Michail meno Melchisedek. Po piatich rokoch pobytu v monastieri ho postrihli do mantije (druhý stupeň mníšstva) a prijal meno Makárij. V tom istom roku prijal aj službu jerodiakona a následne bol vysvätený za jeromonacha. V Plošťanskej pustovni žil, duchovne sa zdokonaľoval, učil sa spievať v chóre, počúval rady starcov a veľa čítal knihy o živote svätých. Po 24 rokoch sa začala písať ďalšia jeho životná kapitola, vtedy však nevedel, že túto časť života preruší až jeho úmrtie. Odišiel z Plošťanskej pustovni a stal sa duchovníkom Sevsko-Trojického ženského monastiera. Vo svojej každodennej činnosti sa stretával s mnohými pokušeniami, často si kládol otázky, na ktoré nedokázal sám odpovedať. Často stál pred ikonou a prosil Hospodina, aby mu pomohol v jeho vnútornom trápení, a aby mu pomohol nájsť odpovede na jednotlivé otázky. Jeho prosba sa naplnila, Boh mu poslal vodcu s darom duchovnej múdrosti. Otcovi Makárijovi prišiel do cesty otec Leonid, ktorý považoval otca Makárija za seberovného podľa mníšstva a duchovnej dokonalosti. Po čase otec Leonid odišiel do Optiny, avšak vybudovaný vzťah medzi nimi bol tak silný, že naďalej udržiavali kontakt prostredníctvom listov. Ich cesty sa opäť spojili 5. februára 1834, kedy vo veku 47 rokov otec Makárij odišiel z monastiera do Optinskej pustovne. Prvé dva roky pomáhal otec Makárij starcovi Leonidovi, následne sa stal duchovníkom monastiera a 1. decembra 1839 predstaveným Skýtu. Po siedmych rokoch sa otec Makárij lúči so slzami v očiach so starcom Leonidom, ktorého si povolal Hospodin. V čase, keď otec Makárij bol predstaveným Skýtu, dal okolo Skýtu nasadiť kvety, dbal na ochranu lesov, vybudoval novú knižnicu a stále podľa možností a síl zdokonaľoval chrám na slávu Božiu. Veľa času trávil v lese, ktorý bol ohradou monastiera, pretože podľa starca: „Človek v lese získava uspokojenie a duchovný pokoj. Dávno sa ľudia uchyľovali do lesov a na miesta vzdialené od svetských starostí, aby pri modlitbe nachádzali svoju spásu. Pohľad na zelené stromy slúži, ako symbol nádeje na večný život“. Otec Makárij mal veľa učeníkov, ktorí si chodili k nemu po rady, zástupy veriacich, pútnikov sa chodilo k nemu porozprávať, vyspovedať, chodili za starcom, či v súžení, alebo v radosti. Mužov prijímal vo svojej kélii v každom čase, ženy prijímal za dverami kélie. Všetok svoj čas venoval modlitbe, slúženiu, ľudom, akurát pol hodinku po obede mal vyhradenú na oddych. Starec bol známy aj tým, že nejednu dušu vyliečil. Množstvo ľudí chodilo za ním s rôznymi chorobami a starec ich s modlitbou pomazoval olejom z lampády, ktorá horela v jeho kélii pred Vladimírskou ikonou Matky Božej. Zvlášť časté boli uzdravenia tých, ktorí boli posadnutí zlým duchom. Slovo starca bolo tak mocné, že pôsobilo aj na neveriaceho, dodávalo nádej zúfalým. Často pre zástupy ľudí zabúdal na jedlo, oddych. Lásku k Bohu a ľuďom otec Makárij považoval za vrchol dokonalosti, ktorý sa dá dosiahnuť len vyplnením všetkých Božích prikázaní. Modlitba starca bola neprestajná, modlil sa pri rozhovoroch, za písacím strojom, na ceste, dokonca i v čase spánku bolo na jeho perách počuť slová: „Bože milostivý..., Matka Božia..., Isuse môj...!“ S pribúdajúcim vekom zdravie starca ochablo natoľko, že prestal vydávať knihy, vzdal sa hodnosti predstaveného skýtu, aby sa mohol viac venovať modlitbe. Dva roky pred smrťou prijal schimu. Posledná nemoc starca sa začala 26. augusta 1860, v deň sviatku Vladimírskej ikony Matky Božej, ktorú mal starec vo veľkej úcte. Dňa 30. augusta už cítil príchod smrti, preto rozdával prichádzajúcim krížiky, knihy a žehnal ich. Nasledujúci deň si jeho duchovné deti vypočuli jeho duchovné rady. V chrámoch v tomto čase sa duchovenstvo neprestajne modlilo molebny za starca. V predvečer smrti sa bolesti znásobili. Večer si v sede vypočul modlitbu na odchod duše. V čase čítania kanónov a akafistov bolesti utíchli. So slzami pozeral na ikonu Spasiteľa s tŕňovým vencom a na Vladimírsku ikonu Božej Matky a vzýval: „Sláva Tebe Kráľu môj a Bože môj. Matka Božia pomôž mi!“ Nasledujúca noc bola veľmi nepokojná, starec sa zadychával, pohľadmi a pohybmi rúk vyjadroval vďačnosť mníchom, ktorí boli pri ňom.

Dňa 7. septembra 1860 o siedmej hodine ráno, otec Makárij, obklopený učeníkmi, ticho oddal svoju dušu do Božích rúk. Po smrti telo starca nevydávalo zápach. Otec Makárij bol pochovaný vedľa otca Leonida.

Čerpané z knihy Veľkí starci Optinskej pustovne, Tesaloniky - Grécko,1993

Pripravil: JUDr. Melichárek Peter

V dobe významného cirkevného muža Nikifora Teotokisa sa udial tento zázrak: Počas procesie s ostatkami sv. Spiridona priviedli do chrámu jednu ženu posadnutú démonom. Škrípala zubami, zúrila a bila sa. Hoci mala zviazané ruky a nohy, dvaja - traja muži mali problém udržať ju. Jej tvár bola strašná. Vydávala zvuky podobné domácim či divým zvieratám.

Počas procesie silou položili túto chorú ženu na zem a trikrát nad ňou prešli s ostatkami sv. Spiridona. Bolo to, akoby sv. Spirodonovi pripomínali jeho zápas pri obhajovaní trojjedinosti Boha na 1. všeobecnom sneme.

Vtedy sa stalo niečo obdivuhodné. Žena sa prestala biť, utíšila sa a jej tvár nabrala výraz pokoja. Démon bol zničený. Odišiel z jej vnútra. Šťastná žena so slzami v očiach vstala, kľakla si k nohám sv. Spiridona a ďakovala mu za vyslobodenie z pút diabla.

V r. 1796 sa na Kerkyre udial iný veľkolepý zázrak. Istý nemecký vojak, veterán, sa prišiel pokloniť k ostatkom sv. Spiridona a poprosiť ho, aby mu uzdravil jeho ochrnuté nohy. Jeho modlitba bola veľmi vrúcna a viera veľká. Každé slovo v jeho prosbe bolo plamienkom viery. A zázrak sa uskutočnil. Jeho ochrnuté údy dostali život a silu! Veriaci, ktorí videli túto jasnú silu Christa, kľakli na kolená a začali spievať žalmy. Na ostrove nastal rozruch. Zvony v chrámoch oznamovali slávu a blahodať sv. Spiridona. Dozvedel sa o tom aj vladár ostrova Andreas Donas. Vypytoval sa lekárov v nemocniciach na zdravotný stav nemeckého vojaka a dozvedel sa, že len zázrak ho mohol uzdraviť. Aj on prišiel do chrámu sv. Spiridona s množstvom veriacich. Všetci spoločne celú noc ďakovali a slúžili bohoslužby v chráme svätého Spiridona.

Vďaka pomoci divotvorcu sv. Spiridona bola Kerkyra v r. 1855 zachránená pred strašnou cholerou. Cholera v tom čase trýznila celú Európu. Prvé prípady choroby sa objavili aj na ostrove Kerkyra. Strach a hrôza ovládli všetkých jeho obyvateľov. Všetci sa pripravovali na stretnutie so smrťou pred dverami svojich domov. Hrozba smrti bola veľká.

Ľudia však po prvých prípadoch choroby nezaložili ruky, ale utekali do chrámu sv. Spiridona a prosili ho, aby zachránil ostrov pred cholerou. Nedbali na rady lekárov, ktorí odporúčali vyhýbať sa zhromaždeniam a spoločným stretnutiam, aby sa predišlo šíreniu choroby. Všetci utekali na procesiu s ostatkami sv. Spiridona, a skutočne, táto choroba, ktorá zachvátila iné miesta, nič závažne nespôsobila na Kerkyre.

Mesiac po procesii, 12. decembra, sa choroba úplne vytratila. Svätý Spiridon sa stal ochranou pre obyvateľov Kerkyry, ktorí s vierou prosili jeho sprostredkovanie pred Bohom.

Jeromonach Grigorios Valmis v brožúre, ktorú vydal v r. 1856, opisuje nasledujúci zázrak sv. Spiridona: Istá žena zo Zagori menom Vasila, dcéra istého Konstantína Simosa a manželka istého Jána Andreasa, v júni r. 1853 spolu s ďalšími ženami, prišla k jednej hore. Hľadali drevo, ktoré veľmi dobre horí. Vyžadoval to nejaký ich zvyk. Keď sa vrátila domov, bola veľmi unavená a hladná. Najprv si umyla nohy v studenej vode, ale stalo sa jej čosi strašné. Jedna noha a jedna ruka jej ochrnuli. Pochytila ju zúfalosť. Lekári, ktorí ju videli, jej nedávali veľkú nádej.

Plynuli dni v čiernom smútku a neustálej melanchólii. Jednej noci videla vo sne nejakého kňaza, ktorý sa k nej priblížil a povedal: „Napíš, tak ako zamýšľaš, list svojmu bratovi na Kerkyru, ale príď sama!“

Ona sa ho vo sne opýtala: „Kto si ty, otče?“ „Ja som ten, od ktorého si toľkokrát prosila pomoc“, - odpovedal svätý.

Ochrnutá žena vyrozprávala o sne svojim rodičom a rozhodla sa sama ísť na Kerkyru, aby prosila o pomoc sv. Spiridona. Jej príbuzní ju naložili v koši na mulicu a odviedli k prístavu v Igumenitsi, odkiaľ sa preplavila na Kerkyru loďou. Tí, ktorí ju videli na ostrove, sa zľakli. Jej končatiny boli strašne znetvorené.

Chorú ženu potom previezli do chrámu sv. Spiridona a položili ju v blízkosti jeho svätých ostatkov. Tam sa začala modliť so slzami bolesti a pokánia. Pri ostatkoch sv. Spiridona strávila celú noc. Jej modlitba pokračovala aj ďalšiu noc. Na úsvite sa udial veľkolepý zázrak. Suchá ruka a suchá noha prišli k sebe a svaly dostali pružnosť. Celé telo pocítila zdravé a mocné. S plačom radosti si kľakla pred ostatky sv. Spiridona a ďakovala Bohu za to, že ju vypočul prostredníctvom sv. Spiridona a uzdravil ju. Divotvorca svätý Spiridon daroval šťastie tejto trpiacej a trápenej duši.

Existujú aj ďalšie zázraky, ktoré vykonal svätý Spiridon. Sú nespočetné. Neprejde sviatok, alebo procesia, aby nevykonal aspoň jeden zázrak. Prečo dostal toľkú blahodať od Boha, prečo bol tak povýšený a oslávený? Pretože bol pokorný a jednoduchý. Ako pastier sa narodil a ako pastier zostal, hoci sa stal biskupom. A nakoniec starý zomrel na poli, keď s roľníkmi zbieral úrodu. Bol požehnaný životom a Boh na neho vzhliadol, pretože bol pokorný, krotký a tichý srdcom. 

- z internetových zdrojov, pripravené na pokračovanie
 

Matuška Matrónuška

V r. 2003 som bola na pokraji nervového zrútenia, - vydáva svoje svedectvo Anna z Moskvy. - Mnoho rokov som nemohla otehotnieť (čo bolo výsledkom dvoch potratov). Veľmi dobre som vedela, že som sa dopustila ťažkého hriechu a to ležalo na mojej duši ako ťažký balvan. Koľkokrát som šla do chrámu v nádeji, že sa v spovedi zbavím tohto ťažkého hriechu, ktorý ma zožieral. No niečo mi nedovoľovalo podísť ku kňazovi. Prosila som o pokoj duše, ale bezvýsledne. Zrazu som otehotnela a moja radosť nepoznala hraníc. Lenže po 12 týždňoch moju radosť ukončil potrat. Ležala som v nemocnici a bola som pripravená siahnuť si na život. V takej depresívnej nálade som prežila ďalších šesť mesiacov, kým mi jedna známa nepovedala o sv. Matróne. Preto vám chcem rozpovedať svoj príbeh o tom, ako mi svätá Matróna pomohla, - hovorí Anna.

Bola skorá jar, keď som prišla do Pokrovského monastiera. Stála som v rade k ikone sv. Matróny a v mojej duši sa dialo čosi neopísateľné, všetko sa miešalo, bolesť s akousi zvláštnou radosťou. Vo chvíli, keď som už stála pred moščami svätej, zmohla som sa len na hlasitý plač. V tomto stave ma zbadal baťuška, ktorý stal neďaleko. Vzal ma stranou, začal rozprávať, pýtať sa a ja som mu jednoducho „vyložila“ celý svoj život. Mlčky stál, len občas prikývol a pohladil ma po hlave. Vôbec si nespomínam, čo mi povedal, no z chrámu som vyšla taká ľahká, akoby zo mňa sňali tonu špiny. Uverila som, že všetko bude v poriadku. O dva mesiace neskôr som otehotnela a o deväť mesiacov neskôr porodila moju radosť - môjho syna. Zázraky sú - a sú blízko nás. Verte a všetko dostanete. Prajem všetkým, ktorí akokoľvek zúfate, aby ste pri matuške Matróne našli svoju nádej.

Kto bola táto „matuška Matronuška“, ku ktorej sa s vierou obracajú nespočetné zástupy akokoľvek zmorených, ktorí v nej nachádzajú skorú pomocnicu a zástankyňu pred Hospodom Bohom? Blažená Matróna (Matróna Dimitrijevna Nikonova) sa narodila v r. 1885 v dedine Sebino, vo vtedajšej Tulskej gubernii. Dedina sa nachádza neďaleko známeho Kulikovho poľa. Jej rodičia, Dimitrij a Natália, boli roľníkmi. Ľudia chudobní, ale zbožní, ktorí sa živili z práce svojich rúk. Mali štyri deti: dvoch synov - Ivana a Michaila, dve dcéry - Máriu a Matrónu. Matróna bola najmladšia. Keď sa narodila, jej rodičia už neboli najmladší. Pri tej biede v ktorej žili, ďalšie dieťa znamenalo len ďalšie hladné ústa. Preto rodičia ešte pred jej narodením plánovali vzdať sa dieťaťa a dať ho do sirotinca. No matka mala prorocký sen - videla svoju ešte nenarodenú dcérku, ktorá ako biely vták s ľudskou tvárou a zatvorenými očami sadla na jej pravú ruku. Sen prijala ako znamenie. Aj keď sa dievčatko narodilo slepé, matka milovala svoje „nešťastné dieťa“. Sv. Písmo hovorí, že Boh si vyberá Svojich služobníkov ešte pred ich narodením. „Skôr, ako Som ťa utvoril v živote matky, poznal Som ťa, - hovorí Jeremiášovi. - Skôr, ako si vyšiel z lona matky, posvätil Som ťa“ (Jer 1,5). Tak aj Matrónu Boh vybral k výnimočnej službe hneď na počiatku, naložiac kríž na jej plecia, ktorý s pokorou niesla celý svoj život. Pri krste dostala meno Matróna po prep. Matróne Kon- štantínopolskej, podvižníčke 5. stor. Aj jej samotný krst prebiehal výnimočne. Kňaz, otec Vasilij, ktorý ju krstil, a veriaci, ho považovali za svätého a spravodlivého človeka, povedal: „Mnohých som pokrstil, ale také niečo vidím prvý krát. To dieťa bude sväté“. Lebo vo chvíli, kedy ju ponoril do vody, nad dieťaťom sa vzniesol voňavý ľahký dym. Hovoriac o vybraní Bohom Matróny nemožno nespomenúť, že na hrudi dieťaťa bola vypuklina v tvare kríža, nerukotvorený natelný krížik. Keď už mala asi šesť rokov, matka ju stále kárala: „Prečo si dávaš dole krížik?“ „Ja mám svoj, na hrudi“, - neraz odpovedalo dievčatko. Podľa svedectva susedov, keď ešte pila Matróna materské mlieko, stredy a piatky ju matka nemohla nakŕmiť. Nemohli ju prebudiť. Jednoducho, celý pôstny deň dieťa prespalo. Matróna sa nenarodila iba slepá, ale ona vôbec nemala oči. Jej očné jamky boli, akoby zarastené viečkami tak, ako u toho bieleho vtáka, ktorého videla jej matka vo sne. Boh jej však zato dal duchovný zrak. Ešte ako dieťa, v noci, keď rodičia spali, neraz stála vo sv. uhle pred ikonami, snímala ich dole a prikladala s k ním. Keďže ich dom stál neďaleko chrámu a bohabojní Matrónini rodičia milovali chrám, môžeme rovno povedať, že Matróna vyrastala v chráme. Od detstva mala Matróna dar modlitby a vo veku sedem-osem rokov sa u nej objavil aj dar predpovedania a uzdravovania chorých. Jej blízki boli neraz svedkami toho, ako Matróna predpovedala to, čo malo prísť v živote jednotlivcov, ale aj okolia, i celej krajiny. Po jej modlitbách mnohí nachádzali uzdravenie a potešenie vo svojich starostiach. K domu Nikonových začalo prichádzať čoraz viac ľudí aj z ďaleka, tiahli sa zástupy, nevládnych vozili na vozoch, mnohí prichádzali poďakovať, neraz prinášajúc dary, rôzne produkty. A tak sa slepá kalika Matróna stala hlavnou živiteľkou rodiny. V detstve sa Matróne naskytla možnosť spolu s dcérou miestneho magnáta navštíviť mnohé sväté miesta Ruska: Kyjevo-pečerskú Lavru, Trojicko-sergejevskú Lavru a mnohé ďalšie. Je zaujímavé spomenúť stretnutie ešte len 14-ročnej Matróny so sv. Jánom Kronštadtským. Keď zbadal Matrónu v chráme, poprosil národ, aby sa rozostúpil a zavolal ju k sebe so slovami: „Hľa, ide moja zmena - ôsmy stĺp Ruska“. Otec Ján tak predpovedal výnimočnú službu matušky Matróny ruskému národu v čase krutého prenasledovania Cirkvi.

Väčšiu časť svojho života prežila blažená Matróna v čase krutej boľševickej tyranie, masového odpadnutia národa od Cirkvi, otvorenej vojny proti Bohu, v čase narastajúceho zla medzi ľuďmi, odvrhnutia viery a hriešneho života bez pokánia.

Raz sa Zinajda V. Ždanova, v rodine, ktorej Matróna istý čas žila, spýtala matušky: „Prečo Boh dopustil zatvoriť a zničiť toľko chrámov?“ /pozn. po boľševickej revolúcii v sovietskom Rusku/. - „TO JE VÔĽA BOŽIA, - odpovedala matuška. - BOH DOVOLIL ZNÍŽIŤ POČET CHRÁMOV PRETO, LEBO VERIACICH BUDE MÁLO, NEBUDE KOMU SLÚŽIŤ“. - Ale prečo sa nikto nebráni, nepostaví? - pýtala sa Zinajda. - „NÁROD JE ZHYPNOTIZOVANÝ, - odpovedala. - STRAŠNÁ SILA HO OVLÁDLA... TÁTO SILA PRENIKÁ VŠETKO. SKÔR MIESTOM PREBÝVANIA TEJTO SILY BOLI PUSTÉ MIESTA, BLATISTÉ A CHMÚRNE HORY, LEBO ĽUDIA ŽILI S BOHOM, CHODILI DO CHRÁMOV, NOSILI KRÍŽE A ICH DOMY BOLI OCHRAŇOVANÉ IKONAMI, LAMPADAMI, BLAHODAŤOU POSVÄTENIA. BESY OBCHÁDZALI TIETO DOMY, A TERAZ SA V NICH USÍDĽUJÚ. SAMI ĽUDIA ICH SVOJIM ODPADNUTÍM OD BOHA A NEVIEROU POZÝVAJÚ“.

V r. 1925 sa Matróna presťahovala do Moskvy, kde ostala do konca svojich dní. V tomto veľkom meste bolo takisto mnoho nešťastných, duchovne chorých, stratených a odpadlých od viery ľudí. Matrónin 30-ročný moskovský duchovno - modlitebný podvih mnohých zachránil od záhuby a priviedol k spaseniu. Toto mesto milovala a neraz vravela: „Toto sväté mesto je srdcom Ruska“. To, že sa Matróna presťahovala do Moskvy bolo nevyhnutnosťou, keďže obaja jej bratia, Michail i Ivan, vstúpili do strany., Michail sa stal dokonca oblastným aktivistom. Bolo len samozrejmé, že blažená Matróna, ktorá celé dni prijímala národ a učila chrániť pravoslávnu vieru, nemohla zostať v dome jej bratov. A tak začala nová etapa jej podvižnického života - cesta putovania po domoch, bytoch, povalách príbuzných a známych... Všade žila na týchto miestach Matróna bez prihlásenia a niekoľko krát iba zázrakom ušla uväzneniu. Stala sa „tuláčkou“, neraz z nutnosti ukrývajúcou sa u ľudí, nie príliš priateľsky k nej nastavených, aj s obživou v tom čase nebolo najľahšie. Navonok jej život plynul monotónne: cez deň prijímala ľudí, v noci - modlitby. Pripodobňujúc sa starovekým podvižníkom, nikdy sa neukladala k spánku, akurát, keď si na boku, či opretá o lakeť, zdriemla. Tak plynuli celé roky. Neraz Matróna prijímala počas dňa aj štyridsať ľudí. Ľudia prichádzali so svojimi bolesťami, telesnými i duševnými trápeniami. Nikomu neodmietla pomoc, okrem tých, ktorí prichádzali so zlými úmyslami. Niektorí za ňou prichádzali ako k ľudovej liečiteľke, ktorá má moc sňať porobu, urieknutie, ale po stretnutí s ňou pochopili, že pred nimi stojí Boží človek, ktorý ich vedie k Cirkvi a jej spásonosným tajinám. Jej pomoc ľuďom bola nezištná a za modlitbu nikdy od nikoho nič nebrala. Modlitby matuška čítala stále nahlas. Boli to známe modlitby - „Otčenáš“, „Da voskresnet Boh...“, 90. žalm „Hospodi Vsederžiteľu, Bože sil i vsjakyja ploti...“. Veľmi zdôrazňovala, že nie ona sama pomáha ľuďom, ale sám Boh. KEĎ LIEČILA CHORÝCH, VYŽADOVALA OD NICH VIERU V BOHA A NÁPRAVU HRIEŠNEHO ŽIVOTA. A tak sa jedného chorého pýtala, či verí, že Hospodin má tú moc vyliečiť ho., inému, postihnutému padúcnicou, nakazuje nevynechať ani jednu nedeľnú liturgiu, pri každej sa vyspovedať a prijať Sv. Dary. Od tých, ktorí žili len v civilnom manželstve, záväzne žiadala zosobášiť sa v chráme a každému nakazovala nosiť nátelný krížik.

S čím všetkým prichádzali za matuškou Matrónou? S obyčajnými, každodennými, ľudskými trápeniami: s nevyliečiteľnými chorobami, stratou kohosi, či čohosi, s rozpadávajúcimi sa man- želstvami, nešťastnou láskou, stratou zamestnania, s nepochopením nadriadených, s nezodpovedanými otázkami... Neraz za ňou prichádzali ľudia spútaní chorobami, bez logického vysvetlenia odrazu ochrnutí, zavýjajúci, trpiaci halucináciami, takí, ktorým sa ľudovo hovorí „urieknutí“ rôznymi bosorákmi a čarodejmi. Matróna všetkých utešovala, neraz pohladila, žehnala krížom, niekedy žartovala, no niekedy i rázne vytkla, čo bolo zlé v živote daného človeka a ukázala na správnu cestu. Nikdy sa nesťažovala na svoje bolesti a životné ťažkosti. Nikdy „nekázala“, nepoučovala, akurát dávala konkrétnu radu, ako postupovať v tej, či inej situácii, modlila sa a blahoslovila. VŠETKÝCH VYZÝVALA K NEUSTÁLEJ MODLITBE. Hovorila: „Nepriateľ veľmi ľstivo zvádza - je preto nutné neustále sa modliť. Žiť bez modlitby prináša nečakanú smrť. Náš nepriateľ sedí na našom ľavom pleci a na pravom anjel, i každý má svoju knihu, kde sa píšu naše dobré a zlé skutky. ČASTO SA PREŽEHNÁVAJTE! - VRAVELA. - KRÍŽ JE BEZPEČNÝM ZÁMKOM, KTORÝ NÁS CHRÁNI“. Napomínala o potrebe prežehnávania jedla, a vôbec, o blahej potrebe ohradzovania krížom seba, každú svoju činnosť, všetko, s čím prichádzame do styku. „Siloju Čestnaho i Životvorjaščaho Kresta spasajtes i zaščiščajtes!“ Prorocky hovorila o budúcom čase: „Ako vás ľutujem, dožijete posledných časov. Život bude čoraz ťažší. Príde čas, keď pred vás položia kríž a chlieb, a povedia - vyberajte! Koľkí si vyberú kríž?“ STÁLE VŠAK POVZBUDZOVALA, ŽE HOC BY AKO ŤAŽKO BOLO, NIKDY A NIČOHO SA NETREBA BÁŤ. „BOH SÁM SA O VŠETKO POSTARÁ!“

pripravil otec Nikodim (Dušan N. Tomko)

Pri ostatkoch sv. Spiridona, ktoré sa najprv nachádzali v jeho rodisku na Cypre, sa neustále diali zázraky, tak ako sa dejú aj do dnešného dňa. Tak Boh odmenil a oslávil svätý život Spiridona, ktorý sa za nás prihovára pred Božím trónom.

- Jedna z procesií s ostatkami sv. Spiridona na Kerkyre sa koná na Kvetnú nedeľu. Jej tradícia vychádza z udalosti, kedy sv. Spiridon ochránil Kerkyru od strašného moru, keď smrť vyľudňovala ostrov. Koncom r. 1629 táto choroba pustošila Taliansko a ostrovy v Iónskom mori. Tak sa dostala aj na Kerkyru - Jeden zo služobníkov známeho právnika Odigitrianosa Sarantarisa dostal z jednej lode dve turecké vlnené šatky, ktoré daroval svojej žene. Pani ich dala jednej z dcér, aby ich odložila, a tá ich zamkla do svojej skrine. Nakrátko potom zomrela. Šatky boli nakazené morom. Keď sa príbuzní a priatelia Sarantarisa dozvedeli o náhlej smrti jeho dcéry, ponáhľali sa vyjadriť mu sústrasť. V dome sa však takisto nakazili morom, ktorý potom rozniesli ďalej.

Keď sa o tom dozvedeli úrady, hneď robili opatrenia a vynaložili veľké množstvo peňazí, aby sa skončila táto hrozba smrti, ale neustále sa objavovali nové a nové prípady chorých. Ľudia sa utiekali k sv. Spiridonovi a prosili o jeho pomoc. Vtedy sa zlo prestalo šíriť ďalej.

Mnohí nakazení vo sne videli sv. Spiridona, ako im sľubuje, že budú zachránení. Takisto, počas strašných nocí, kedy smrť kosila ľudí, nad chrámom sv. Spiridona bolo vidieť Božie svetlo v podobe lampy. Na Kvetnú nedeľu r. 1630 veriaci národ urobil procesiu okolo chrámu s ostatkami sv. Spiridona a v tom čase sa táto strašná choroba náhle zastavila.

- V r. 1716 Saracéni napadli na Kerkyru. Vojsko o sile päťdesiat tisíc vojakov a množstvo lodí obkľúčili ostrov a hrozili mu z mora, tak ako aj z pevniny. Obliehanie trvalo od 24. júna do 11. augusta. Barbarské vojsko sa zhromaždilo pred bránami mesta.

Na svitaní 11. augusta 1716 sa barbarským hordám zjavil sv. Spiridon. V pravej ruke držal žiarivý meč a s hnevom ich vyháňal. Saracéni zostali celí bez seba, keď videli impozantnú postavu a hnev sv. Spiridona, nechali zbrane i zvieratá a v panike sa rozutekali. Ráno, namiesto rinčania zbraní nepriateľa nad mestom zapanovalo ticho a pokoj. Miestni obyvatelia sa šli pozrieť do tábora Saracénov a zistili, že kvôli náhlemu úteku tam všetko nechali. Našli tam 120 kanónov, množstvo zvierat, zbrane a muníciu. Za krátky čas sa všetci dozvedeli, že sa udial veľký zázrak. Benátska rada starších na znak vďaky darovala do chrámu sv. Spiridona sedemramenný strieborný svietnik. Druhý strieborný svietnik daroval veliteľ benátskych ozbrojených síl Pizanis.

- Po tomto veľkolepom zázraku záchrany ostrova pred barbarmi, zaumienil si správca Kerkyry Andreas Pizanis a viceadmirál benátskeho loďstva, postaviť latinský chrám zasvätený sv. Spiridonovi, kde by latinský kňaz (rím.katolícky) mohol každodenne vykonávať latinskú bohoslužbu. Sv. Spiridon však nechcel, aby heretickí, nepravoslávni kňazi, prinášali Bohu nekrvavú obeť na nekvasenom chlebe.

Atanáz Parský opísal to, čo sa v tom čase v Kerkyre udialo: „Andreas Pizanis bol Benátčan, pápeženec, a vládol nad Kerkyrou. V r. 1716 chcel v chráme sv. Spiridona postaviť pápežský oltár. K tomu ho neustále nabádal pápežský - latinský biskup ostrova. Ale sv. Spiridon sa vo sne zjavil Pizanisovi a povedal mu: „Prečo ma obťažuješ? Oltár tvojej viery je neprijateľný v mojom chráme!“ Správca o tom informoval latinského biskupa, ktorý mu však povedal, že to bol klam diabla, aby mu prekazil dobré dielo. Pizanisovi to dodalo odvahu a okamžite prikázal pripraviť materiál, aby postavili oltár. Všetko potrebné priniesli pred chrám sv. Spiridona.

Keď to videli kňazi chrámu a vznešení Gréci z ostrova, prišli k správcovi Pizanisovi a prosili ho, aby prestal s prácami. Ale on im odpovedal, že je správcom a má právo to urobiť. Vtedy sa všetci pravoslávni veriaci vrátili a vrúcne prosili sv. Spiridona, aby zastavil tento bezbožný čin.

V noci sa Pizanisovi opäť zjavil sv. Spiridon v podobe mnícha a povedal mu: „Povedal som ti, aby si ma neobťažoval. Ak sa odvážiš urobiť to, čo si si zaumienil, trpko to oľutuješ, ale bude neskoro!“

Ráno o tom správca informoval latinského biskupa, ktorý ho napomenul ako zbabelého a maloverného. Vtedy správca znovu dostal odvahu a prikázal začať so stavbou oltára v chráme sv. Spiridona. Pápeženci oslavovali s radosťou, a pravoslávni veľmi smútili. Nevysloviteľný smútok a žiaľ prenikal do sŕdc pravoslávnych, ktorí prosili sv. Spiridona, aby ich ochránil pred pápežským znesvätením.

Sv. Spiridon zasiahol doslova bleskovo. V noci sa strhla strašná búrka. Blesky zasahovali hlavne hrad, kde sídlil Pizanis a sklad s pušným prachom. Všetko sa ocitlo v plameňoch. Výbuch zabil 900 ľudí, vojakov i civilistov. Všetci boli pápeženci – latinici. Z pravoslávnych nezahynul nikto, keďže tí mali zakázané bývať, či len cez noc sa zdržiavať na hrade. Samotného Pizanisa našli mŕtveho medzi dvomi trámami a pozostatky pápežského biskupa sa našli vyhodené ďaleko za hradbami. Najobdivuhodnejšie bolo, že tej istej noci, o tej istej hodine, blesk zasiahol aj rezidenciu Pizanisa v Benátkach a spálil iba jeho portrét, bez toho, aby uškodil nejakej inej veci. Je skutočne strašné padnúť do Božích rúk".

Tento zázrak sa uskutočnil 12. novembra 1716. Každý rok ho oslavujú na Kerkyre 11. novembra.

Sv. Spiridon - Ten, ktorý bol veľkým bojovníkom na 1. všeobecnom sneme a ktorý bojoval za Sväté Pravoslávie, nechcel prijať do svojho chrámu novátorských kňazov pápežskej cirkvi. Žiaľ, aj dnes sú takí, ktorí sa usilujú dosiahnuť jednotu s pápežencami, ... otvárajú brány chrámov pápežencom, slúžia spolu s nimi... Príbeh kerkyrského správcu, benátskeho admirála Pizanisa by mal byť výstrahou a poučením pre nás, kým na naše hlavy nezostúpi hnev Boha a svätých !!! 

- z internetových zdrojov, pripravené na pokračovanie

Istá žena menom Sofrónia, mala manžela modloslužobníka. Ona úprimne verila v Christa, ale pociťovala veľký smútok, pretože jej muž bol ďaleko od pravej viery. Prosila sv. Spiridona, aby zachránil jej manžela a priviedol ho ku Christovi.

Tento modloslužobník si vážil Spiridona a často sa s ním rozprával. Jedného dňa prišiel do jeho biskupskej rezidencie, kde mu Spiridon pripravil obed. Keď jedli, Spiridon zrazu povedal jednému služobníkovi: „Počúvaj, dieťa moje, náš pastier zaspal a stratil ovce. Keď sa zobudil, nikde ich nemohol nájsť, hoci všade hľadal. Je veľmi zarmútený, preto poslal človeka, aby nás o tom informoval. Vyslanec pastiera sa v tejto chvíli nachádza pred dverami. Choď a povedz mu, že pastier práve našiel ovce. Nech sa vráti späť k svojej práci“.

Keď to Spiridon hovoril, pomenoval miesto, kde sa zvieratá nachádzali. Zatiaľ, čo sa modloslužobník čudoval, ako Spiridon môže vedieť, čo sa udialo bez toho, aby mu o tom niekto povedal, prišiel vyslanec pastiera, ktorý potvrdil to, čo povedal biskup Spiridon, teda, že ovce sa našli na konkrétnom mieste. Táto obdivuhodná prezieravosť sv. Spiridona spôsobila, že modloslužobník zanechal klam modiel a stal sa kresťanom.

Raz alexandrijský patriarcha zvolal všetkých biskupov svojho patriarchátu, aby sa zhromaždili v Alexandrii a spoločne sa pomodlili. Cieľom tejto spoločnej modlitby bolo, aby zmizli modly.

Zhromaždenie biskupov bolo pôsobivé, ich spoločná modlitba úprimná a jej výsledok obdivuhodný. Boh im dal veľkú silu a modly popadali a rozbili sa. Mnohé sa premenili na prach. Jedna však nespadla. Stála ako prikovaná na svojom mieste, preto sa opäť spoločne modlili, ale bezvýsledne. Modlili sa aj samostatne, ale táto modla zostala na svojom mieste.

Raz v noci mal patriarcha sen, v ktorom sa mu zjavil anjel Hospodinov a povedal mu: „Nebuď smutný preto, že modla zotrváva na svojom mieste. Je to Božia vôľa, kým nepríde z Cypru trimifuntský biskup Spiridon. Pozvi ho čím skôr“.

Patriarcha okamžite poslal k Spiridonovi loď a list, v ktorom mu vysvetlil, že v každom prípade musí prísť do Alexandrie. Spiridon pozvanie patriarchu prijal. Len čo vystúpil z lode a jeho noha sa dotkla zeme v alexandrijskom prístave a začal sa modliť, modla sa okamžite zrútila. Keď to patriarcha videl, pochopil, že do Alexandrie dorazil sv. Spiridon. V tej chvíli povedal biskupom, kňazom a laikom: „Prišiel Spiridon, preto sa modla zrútila!“

Duchovenstvo i veriaci ľud, naplnení dojatím a posilnení vo viere, vyšli sv. Spiridonovi naproti. Jeho prítomnosť a zázrak v Alexandrii mnohých priviedli ku Christovi.

Raz, v čase žatvy, keď už Spiridon zostarol, pokorne s roľníkmi zbieral úrodu na poli. Keď kosákom stínal klasy, cítil, ako mu na hlavu padajú kvapky rosy. Cítil to len Spiridon. Rukou si ich zotrel z hlavy a ukázal ostatným. V tej chvíli mu na hlave vyrástli svetlé a tmavé vlasy. Spiridon pochopil, čo mu Boh týmto znakom chcel povedať i riekol prítomným: „Vedzte, že o chvíľu sa rozdelí moja duša a telo. Môj Hospodin, Christos, oslávi moju smrť veľkou slávou. Nespočetné množstvo ľudí bude oslavovať môj koniec ako radostný deň“. Tieto prorocké slová a mnohé rady povedal sv. Spiridon prítomným a odovzdal svoju čistú dušu Bohu.

Svätý Spiridon bol statočným vyznávačom viery, žiarivou hviezdou svätého života, za čo Christos oslávil jeho meno. Hoci od jeho smrti uplynulo približne šestnásť storočí, jeho sv. ostatky nepodľahli rozkladu. Sú dodnes neporušené, ohybné, majúce prirodzenú teplotu živého človeka a sú doslova neustálym zázrakom.

Ostatky sv. Spiridona boli v zemi mnoho rokov a pri jeho hrobe sa udialo veľa zázrakov. Keď sa z Božej vôli našli neporušené, ešte dlhý čas sa nachádzali na Cypre (do 7. stor.), i udialo sa pri nich nespočetné množstvo zázrakov. Kvôli bezpečnosti, aby boli uchránené pred barbarmi, boli prenesené do Konštantínopola, kde takisto boli vo veľkej úcte.

Po tragickom páde Konštantínopola, ostatky sv. Spiridona zobral kňaz Grigorios Polyevktos a preniesol ich do Paramytie a odtiaľ v r. 1456 na ostrov Kerkyra (Korfu). Vďaka Božej vôli prítomnosť jeho sv. ostatkov na Kerkyre sprevádzalo množstvo zázrakov,. uskutočnili sa mnohé uzdravenia chorých a sv. Spiridon ochraňoval Kerkyru aj od nákazlivých chorôb a útokov nepriateľov.

- pripravené na pokračovanie, z internetových zdrojov
 

Z myšlienok Matky Gavrilie (pokračovanie)

• Pokiaľ budeš cítiť vo svojom srdci strach, zatvor oči a vyslov Isusovu modlitbu: "Hospodi Isuse Christe, zmiluj sa nado mnou ..." (79)

• Žijeme v márnosti a myslíme si, že je to život. Ó, akí sme len hodní poľutovania! (89)

• Úbohí ľudia! To, čo pomíňa pokladáme za nesmrteľné, a nesmrteľné za neexistujúce. (91)

• Aj napriek tomu, že niektorí námorníci sa vedia pohádať a bojujú medzi sebou, loď pláva ďalej a dosahuje cieľ. To isté sa deje s Cirkvou, pretože pri kormidle je Christos. (99)

• K zázraku stačí láska. Ani modlitba, ani komboskini (čotky) nemajú takúto moc. (101)

• Beda mi, pokiaľ nemilujem. (110)

• Tri veci sú dôležité - za prvé láska, za druhé láska a za tretie láska. (111)

• Pôst je ľahký, pokiaľ chce človek schudnúť, ale tak ťažký v stredu a v piatok, kedy to žiada Cirkev. (112)

• Každé ráno otvárame novú stránku. Nechaj Boha, nech na nej napíše, čo chce. (119)

• Pokiaľ nedosiahneš bodu zúfalstva, nikdy neuzrieš Svetlo. (125)

• Čím pevnejšie sú zatvorené dvere tvojej kelie, tým viac je otvorená brána do neba. (140)

• Telo potrebuje „terorizmus“. To je jediná cesta. (141)

• Čím viac si berieme veci a problémy k srdcu, tým viac preukazujeme svoju pýchu a nedostatok viery. (144)

• Knižnice a prednáškové sály bývajú vždy plné; ale ktorý svätec z nich vzišiel? (146) Naša intelektuálna kultivácia sa deje v srdci. Tu sa rodí intelektuálny človek. (147)

• Potrebujeme trpezlivosť v odolávaní zlému, vytrvalosť v lámaní svojho ega a podriadenosť svätej Božej vôli. Iba s nimi môžeme napredovať. (156)

• Nikdy sa nezúčastňuj diskusie, v ktorej niekoho odsudzujú či ohovárajú. (157)

• Čím väčšia je tvoja viera v nebeské veci, tým menej sa budeš znepokojovať vecami pozemskými. (159)

• Každý deň by sme mali byť svedkami Božích zázrakov. (174)

• Kde nie je úcta k človeku, tam nie je ani úcta k Bohu a naopak. (176)

• Nemôžeme stáť jednou nohou tu a druhou inde. Boh nás chce celých. Takže, keď hovoríme, že patríme Bohu a že Ho milujeme, ako sa opovažujeme nebyť na sto percent Jeho? (180)

• Nikdy nehovor, že je neskoro, aj keď si padol veľmi hlboko... (184)

• Tým najväčším v mojej modlitbe je už celé roky vďakyvzdanie. Veď, o čo by som aj mala prosiť, keď všetko mám? (194)

• Čokoľvek jeme, alebo pijeme, mali by sme nad tým urobiť znamenie kríža a riecť v duchu: "Nech je na uzdravenie duše i tela". (197)

• Mal by si neustále rozprávať so svojím anjelom ochrancom, ... o všetkom., zvlášť v ťažkých chvíľach, i vtedy, keď s niekým nedokážeš výjsť. On vždycky pomáha. (200)

• Dve veci sú dôležité – "Milujte sa navzájom!" a "Neboj sa, len ver!" (201)

• "Zlá nálada" je egoizmus. (207)

• Starať sa o niekoho je jedna vec, milovať ho, druhá. (208)

• Nikdy neprijímaj nič od bohatého človeka. Od chudobného, alebo od toho, ktorý ťažko pracuje, áno - a to s ešte väčšou vďačnosťou. (225)

• Skutočná modlitba vždycky dosiahne nebesá. Anjeli ju nesú na správne miesto a potom prichádza odpoveď. Jej základom je Pravda a "staň sa, nie moja vôľa, ale Otcova, Toho, ktorý ma poslal". (247)

• Keď nasleduješ pravdu, si vo svetle, si s Christom. On sám povedal: "Pravda vás vyslobodí". Ale od koho? Od nás samých! Od našich vášní! A potom ťa žiadna moc nespúta, pretože Boh ti pomôže Svojou mocou. (266)

• Naša duša je dychom Božím. Naše telo je Jeho stvorením. Celí sme ikonou Boha. (267)

• Modli sa komboskini (čotky) tiež so slovami "Ďakujem Ti!" (273)

• Človeka, ktorý má duchovnú skúsenosť, poznáme jedine podľa toho, ako žije a ako sa chová. Lebo táto skúsenosť riadi jeho život. (275)

• Je jednoduchšie sa obetovať pre tých, ktorých miluješ, než s nimi žiť. (277)

• Láska znamená rešpektovať slobodu druhého. (278)

• Jemnosť a miernosť sú zbraňami a znameniami duchovne silného človeka. On "má pochopenie" pre všetko a všetko odpúšťa. (281)

• Anjeli prichádzajú vždy. (283)

• Keď prechádzame temným tunelom, nedokážeme si predstaviť svetlo na jeho konci. Upadáme do zúfalstva a všetko vidíme čierne. Tak je to i v živote. Na druhej strane nás čaká Christovo svetlo. A Christos nám hovorí to isté, čo riekol sv. Petrovi: "Ty maloverný, prečo si zapochyboval?" (285)

• Kedykoľvek pociťujeme veľkú bolesť, nemali by sme zabúdať, akej cti sa nám dostalo, keď nám Hospodin dovolil, aby sme mali podiel na Jeho tŕňovej korune. (286)

• Chladnička veriaceho by mala byť takmer prázdna. (288)

• Vo dne v noci velebme Boha za dary, ktoré nám dáva. (290)

• Pár slov a mnoho lásky. Všetkým, ... bez ohľadu na to, kto sú. (291)

• Existuje čosi, čo sa nazýva "duchovnou pýchou". Ale tam, kde je pýcha, nie je Duch. Takže jediné, čo ostáva, nie je nič – iba pýcha. (296)

• Nečakaj od nikoho, že ťa bude chápať. Iba od Boha. (298)

• Všetkým odpusť a očakávaj iba Christovo svetlo, s ktorým sa jedného dňa na príhovor Božej Matky a všetkých svätých stretneme. (299)

zdroj: https://nitriaorthodoxy.blogspot.sk/

z českého prekladu pripravil o. Dušan N. TOMKO

 „Bola vtelenou pokorou a láskou“, - hovoria o matke Gavrilii tí, ktorí ju poznali. A nebolo ich málo – táto drobná žena totiž zasvätila celý svoj život službe ľuďom. Nežila v ústraní, ale uprostred uponáhľaného sveta. Aktívna pomoc však v jej prípade bola vždy neoddeliteľne spätá s modlitbou – osobným vytíšením pred Bohom a prosbami za svojich blízkych i nepriateľov.

Aj keď sa stala mníškou až v neskoršom veku, už počas svojho „svetského“ života bola vnútorne oddaná Bohu. Narodila sa v r. 1897 v obyčajnej gréckej rodine, ktorá sa začiatkom 20-tych rokov minulého storočia presťahovala z Konštantínopola do Solúna. Pred druhou svetovou vojnou odišla pracovať ako fyzioterapeutka do Veľkej Británie. Za svoju službu nemocným počas vojnových rokov dostala ponuku na britské občianstvo, ktoré v slušnosti odmietla. Vrátila sa do Grécka, kde si otvorila vlastné terapeutické centrum. Po smrti matky odišla do Indie a pomáhala tým najbiednejším, hlavne postihnutým leprou. Sama nemala žiadny majetok.

V r. 1959 vstúpila do monastiera sv. Márie a Marty v Betánii v Jeruzaleme. Na jej prosbu o udelenie modlitebného pravidla jej duchovný otec Theodosios odpovedal: „Veľkí starci, o ktorých sme počuli, už neexistujú. A ja ním rozhodne nie som. Prišla si sem, aby si si zachránila svoju dušu. Keď ti teraz začnem dávať pravidlá, stratíš ju a ja s tebou. Ale je ešte otec Ján. On bude tvojim starcom“. A dal jej spolu s Evanjeliom čítať Rebrík od sv. Jána Klimaka (Lestvičnika).

O štyri roky neskôr bola postrihnutá do malej schimy igumenom Amfilochijom (Makrisom) na Patme. Na základe jeho povzbudenia strávila ďalšie roky v plnej službe ľuďom na rôznych miestach sveta – opäť v Indii, na misiách vo východnej Afrike, na Sinaji a potom nazad v Grécku, kde vytvorila zo svojho malého bytu v hlučnej athénskej štvrti Patisia duchovné centrum, príznačne pomenované „Dom anjelov“.

Až úplne na sklonku svojho pozemského života sa vo svojich devädesiatichtroch rokoch uchýlila do ústrania. Na ostrove Leros založila isichastirion Svätých archanjelov, kde sa modlila iba s jednou mladšou sestrou, a kde tiež prijala veľkú schimu. K svojmu Stvoriteľovi odišla 28. marca 1992.

O jej pokore svedčí aj to, že nikdy nedovolila, aby o nej hovorilo za jej života, o jej vlastných textoch ani nehovoriac. Nechcela byť fotografovaná a za žiadnych okolností nazývaná „Gerontissou“. Nechala sa radšej oslovovať „matka“, navzdory daru starčestva, ktorý jej Boh udelil. Až po jej smrti bolo uverejnené celé jej dielo. Kiež by nám dnes bolo útechou a povzbudením v našom nie menej ťaživom svete. 

Výroky matky Gavrilie (1. časť)

• Každé miesto sa môže stať miestom Vzkriesenia – pokiaľ sa stane Christova pokora našou životnou cestou. (1)

• Pravoslávna duchovnosť je poznanie, ktoré sa nezískava učením, ale utrpením. (4)

• Nežiadaj mnoho vecí, nech už sú dosiahnuteľné, alebo nie. Miesto toho sa snaž o posvätenie toho mála, čo máš. (5)

• Naučiť sa milovať Boha – to je jediné vzdelanie. (6)

• Nie je nič lacnejšie, ako peniaze. (7)

• Lepšie peklo tu, než na onom svete. (8)

• Oblečiem si rjasu a nehovorím, pokiaľ nie som vyzvaná. Rjasa hovorí za mňa. (10)

• Ktosi povedal, že kresťan je ten, kto očisťuje lásku a posväcuje prácu. (12)

• Túžime po slobode. Prečo? Aby sme sa stali otrokmi svojich vášní. (13)

• Keď nie je naša myseľ rozptýlená svetskými vecami a zostáva zjednotená s Bohom, potom sa aj obyčajný pozdrav stáva požehnaním. (19)

• Každým odmietnutím a negativitou ničíme svoje vlastné dielo. (20)

• Isus Christos nám dal zlaté pravidlo: byť sám, a zároveň s druhými. (24)

• Kresťan musí mať úctu k tajomstvu existencie všetkých a všetkého. (26).

• Duchovne vyspelý človek je ten, kto dosiahol stav „ne-existencie“ a v hĺbke svojej duše pochopil, že všetko, čo sa s ním deje, deje sa z Božej vôle, či dopustenia. (28)

• Nepraj si nič iné, než to, čo pochádza z Božej vôle a s láskou prijímaj každú skúšku, ktorá ti príde do cesty. (30)

• Nestotožňuj človeka s tým, ako sa k tebe chová, ale snaž sa uzrieť Christa v jeho srdci. (31)

• Nikdy sa nepýtaj: „Prečo sa mi to stalo?“ A keď vidíš malomocného, či niekoho kto trpí rakovinou alebo slepotou, nehovor: „Prečo sa mu to stalo?“ Namiesto toho sa modli, aby ti dal Boh vidieť druhý breh... Potom budeš spolu s anjelmi schopný vidieť veci také, aké v skutočnosti sú: všetko je plán Boží. Všetko! (32)

• Jeden múdry človek povedal: Pokiaľ žiješ iba pre seba, bolo by lepšie, keby si sa bol vôbec nenarodil. (33)

• Náš najcitlivejší bod je v mnohovravnosti a diskutovaní. (34)

• Akonáhle ťa napadne niekoho kritizovať a súdiť, popros Boha, aby od teba tieto myšlienky ihneď odohnal, aby si toho človeka mohol milovať rovnako ako On. A Boh ti potom pomôže vidieť svoje vlastné chyby. Keby si na tom mieste videl Christa, napadli by ťa takéto myšlienky? (38)

• Pokiaľ nemáš niekoho rád, pomysli si, že namiesto neho vidíš Christa. Potom ťa ani nenapadne, aby si ho kritizoval. (39)

• To, čo hovoríme, zostáva vo večnosti. (42)

• Iba pokiaľ si dokonalý v láske, môžeš dosiahnuť stav bezvášnivosti. (43)

• Život Cirkvi presahuje morálnu disciplinovanosť a náboženské povinnosti. Je to presah morálky do duchovnosti. (46)

• Hlasom Boha je ticho. (49)

• Ten, kto žije v minulosti, je ako mŕtvy človek. Ten, kto svojou predstavivosťou žije v budúcnosti, je naivný, pretože budúcnosť patrí Bohu. Christova radosť sa nachádza iba v prítomnosti, vo večnej prítomnosti Boha. (50)

• Naším cieľom je ctiť Boha a milovať svojho blížneho. (51)

• Šťastie a pokoj nájdeme iba vtedy, keď budeme žiť podľa Božích prikázaní. (52)

• Najdôležitejším činom filantropie (lásky k človeku) je hovoriť dobré o svojich blížnych. (53)

• Hovoriť v prítomnosti Krásy je zbytočné. Ruší to jej harmóniu. (55)

• Vzývaním Christovho mena rozbíjame svoje ego. (56)

• Lepšie je modliť sa Isusovu modlitbu nahlas, ako vôbec. (59)

• Agónia umierania je snahou duše vyslobodiť sa a odísť k Hospodinovi. (61)

• Zázrak je normálny stav veci podľa Božej vôle. To, čo mi nazývame zázrakom, je pre Boha úplne prirodzené. (63)

• Keď niečo stratíme, povedzme: „Bože, zbav ma týmto spôsobom tiež zlých myšlienok, ktoré mám proti svojmu blížnemu. (66)

• Úzkosť je pre tých, ktorí nemajú vieru. (67)

• Ľudské vzťahy sa stávajú obtiažnými, keď „JA“ prevyšuje „TY“. (69)

• Všetci sme nádobami – niekedy plnými svetla, inokedy temnoty. (75)

Z Antiochie sa sv. Spiridon vrátil späť na Cyprus. Tu mal veľa oviec, z ktorých sa úprimne tešil. Často rozmýšľal, aké nevinné a dobré sú tieto zvieratá a na myseľ mu prichádzali slová proroka Izaiáša, ktorý nazýval Christa Baránkom.

Jedného dňa ho navštívil istý obchodník so zvieratami. Chcel od neho kúpiť niekoľko kôz. Spiridon sa s ním dohodol na cene a povedal mu: „Polož na prah peniaze za toľko zvierat, koľko chceš a poď so mnou do ohrady a vyberieš si“. Keď to obchodník počul, zlomyseľne si pomyslel: „Je to príležitosť vyťažiť z toho niečo viac. Nechám tam menej peňazí“. A naozaj, na prahu nechal menej peňazí, zobral jednu kozu naviac, ale nezaplatil za ňu. Potom obaja vošli do ohrady a obchodník si vybral zvieratá, ktoré sa mu páčili. Avšak tá koza, ktorá bola naviac, utiekla obchodníkovi a bežala späť do ohrady. Otočil sa a vzal ju späť. Keď išiel ďalej a poháňal kozy pred sebou, znova tá istá sa rozbehla a utiekla do domu sv. Spiridona i vošla do ohrady. Umorený a spotený obchodník bežal za ňou, zobral a položil si ju na ramená. Koza sa však vzpierala, udierala ho rohmi, kopala a snažila sa utiecť...

Sv. Spiridon ešte nespočítal peniaze, ale vedel, čo urobil obchodník, pretože od Boha mal dar poznať myšlienky a skutky skôr, ako ich videl. Zahľadel sa do očí obchodníka a povedal mu: „Dieťa moje, nezabudol si za ňu zaplatiť a snáď preto nechce ísť?“ Obchodník zostal celý bez seba. Chvíľu ostal ako skamenelý, ale hneď sa priznal a prosil o odpustenie. Vybral peniaze a zaplatil za ňu. V momente sa koza prestala skrývať a sama šla za ním.

Raz sv. Spiridon navštívil dedinu Erytru na Cypre. Keď tam peši dorazil, bol veľmi unavený. Bol však čas večerne, preto vošiel do chrámu, aby poslúžil večerňu. Diakonovi povedal, aby spieval rýchlejším tempom. Ale diakon obdivoval svoj hlas, pretože naozaj pekne spieval, a tak pyšne spieval svojím pomalým rytmom. Sv. Spiridon pochopil, že tento diakon potrebuje duševné uzdravenie, pretože ho ovládol egoizmus a falošná pýcha, i chcel ho zachrániť pred týmto omylom a márnivosťou, preto zrazu skričal: „Ticho!“ V tej istej chvíli diakon pyšne spieval: „Hospodi, volám...“, a rozmýšľal, ako ho chvália zúčastnení v chráme. Zrazu mu úplne vypadol hlas a nemohol vysloviť ani slovo. Keď sa o tom dozvedeli obyvatelia dediny, všetci bežali do chrámu. Spiridon sám pokračoval v spievaní večerne. Potom ho všetci dedinčania prosili, aby opäť dal hlas diakonovi. Sv. Spiridon mocou modlitby mu vrátil späť jeho hlas. Ale už nemal taký krásny hlas, ako predtým. Stalo sa tak preto, aby sa nedal zviesť svojím egoizmom a nezabudol na svoje poslanie. „Keď sa modlíme, keď hovoríme a keď spievame, nehlásame sami seba, ale Christa“, – povedal im sv. Spiridon.

Medzi zázraky svätého patrí aj ten, o ktorom sa hovorí v tropári sv. Spiridonovi, kde sa uvádza, že spolu s ním slúžili sv. anjeli - Raz Spiridon vošiel do chrámu, aby poslúžil večerňu. V chráme neboli ľudia, len diakon, ktorý zapaľoval lampady. Keď sv. Spiridon čítal modlitby, diakon počul ako Božiu melódiu mnohé hlasy, ktoré spolu vyslovovali: „Aj s duchom tvojim“. Bol to nebeský, harmonický, sladký hlas. Ten istý odpovedal, keď neskôr diakon končil svoje prosby. S Božou bázňou aj on počul slová: „Hospodine, zmiluj sa“. Tento krásny hlas, ktorý otváral vnútro sladkej harmónie, bolo počuť aj mimo chrámu. Mnohí ľudia, ktorí ho počuli, bežali do chrámu. Tam zostali celí bez seba, keď videli, že biskup a diakon sú sami. Pochopili, že tieto harmonické hlasy boli nebeské. Všetci obdivovali a oslavovali Boha, ktorý oslavuje svojich pokorných služobníkov a dáva im toľkú radosť, slávu a jasanie. Toto sa stalo pokornému Božiemu služobníkovi sv. Spiridonovi.

Inokedy sa počas večerne stalo, že došiel olej vo veľkom lustri, ktorý osvetľoval chrám. Sv. Spiridon sa na neho pozrel a bol veľmi smutný. Avšak neviditeľná sila, sila Hospodinova, do neho naliala veľa oleja. Bolo ho tak veľa, že sa začal vylievať z lustra na zem. Vtedy veriaci pod luster ihneď poukladali množstvo nádob, ktoré sa naplnili olejom.

Raz sv. Spiridon išiel do Kyrini spolu so svojim učeníkom Trifyliosom, ktorý bol vysvätený na biskupa. Keď prechádzali nádhernou krajinou, Trifylios zatúžil získať peknú záhradu pre svoje biskupstvo. Mal veľmi rád zeleň, kvety a ovocné stromy. Krása prírody dojímala jeho srdce.

Sv. Spiridon, ktorý mal dar vidieť myšlienky iných, cítil túžbu Trifyliosa a povedal mu: „Prečo do svojho srdca vnášaš falošné veci? Prečo túžiš po stromoch, poliach a záhradách? My máme na nebesiach večné a neporušiteľné kvety, ktoré nikdy nezvädnú. Tam máme stály príbytok. Toto hľadaj, po tomto túž. To sú večné veci, ktoré sa nedajú kúpiť“. Trifylios sa v tej chvíli vyznal pred sv. Spiridonom zo svojej túžby a prosil o odpustenie. Potom žil cnostným a blaženým životom.

pripravené na pokračovanie, z internetových zdrojov
 

Po smrti cisára Konštantína Veľkého si ríšu rozdelili jeho dvaja synovia. Východnú časť si zobral Konstantios. Keď sa raz nachádzal v Antiochii, ťažko ochorel. Žiaden lekár ho nemohol uzdraviť, preto všetku nádej vložil na Boha. Pokorne, zbožne a s vierou sa každý deň modlil.

Raz v noci videl vo sne Hospodinovho anjela, ktorý mu ukazoval dookola zhromaždených biskupov. V strede stáli dvaja biskupi, akoby ochrancovia, akoby zvlášť uctievaní. Anjel mu vtedy povedal: „Vidíš týchto dvoch biskupov? Len oni ťa môžu uzdraviť“.

Konstantios sa zobudil a naplnený údivom sa so znepokojením snažil pochopiť, kto sú tí, ktorých mu ukázal anjel. Bolo to však veľmi ťažké, pretože vo sne nepočul ani mená, ani krajinu pôvodu biskupov. Vydal preto príkaz, aby sa do jeho paláca zhromaždili všetci biskupi jeho ríše, aby tak mohol nájsť tých, ktorých videl vo sne. Ale na veľkom zhromaždení biskupov zostal sklamaný. Nenašiel osoby, ktoré videl vo sne. Hľadal v zoznamoch, aby zistil, ktorí chýbajú. Zistil, že neprišli biskupi z Cypru. Aj tam poslal pozvanie.

Vtedy sv. Spiridon, spolu so svojim cnostným priateľom menom Trifylios, odišli do Antiochie. Skromne a biedne oblečení vošli na nádvorie paláca. Keď ich takto, chudobne oblečených, zbadal jeden služobník, bránil im ísť za panovníkom. Vyhodil ich a Spiridonovi dal dokonca facku. Lenže o chvíľu ľutoval svoje úbohé správanie, keď sa dozvedel, že ten, koho udrel, je biskup. Padol k nohám Spiridona a prosil ho o odpustenie. Ale Spiridon, ktorý nemal za zlé nevhodné správanie služobníka, len čo ho poprosil o odpustenie, okamžite mu odpustil a dal mu cenné rady.

Potom vstúpili do paláca a vošli do miestnosti panovníka. Trifylios obdivoval prepych a bohatstvo paláca. Keď zbadal trón panovníka, ozdobený a nádherný, zostal celý bez seba.

Spiridon pochopil myšlienky Trifyliosa a povedal mu: ,,Prečo sa čuduješ a obdivuješ? Či aj on nezomrie a nerozpadne sa, ako všetci ľudia?“

Medzitým ich zo svojho trónu zbadal panovník a pochopil, že sv. Spiridon je ten, ktorého videl vo sne. Trifyliosa nespoznal, pretože inak ho videl vo sne. Veľmi sa potešil, keď videl podobu sv. Spiridona presne takú, ako vo sne. Pokorne k nemu pristúpil, uklonil hlavu a so slzami poprosil o jeho požehnanie. Veril, že on ho môže uzdraviť z choroby. A skutočne, zázrak sa stal. Len čo sa sv. Spiridon rukou dotkol panovníkovej hlavy, choroba zmizla! Našiel uzdravenie, po ktorom túžil. Ten deň sa v paláci stal veľkou oslavou. Melanchólia zmizla a všade bola radosť. Z úst všetkých obyvateľov Antiochie bolo počuť jediné meno: svätý Spiridon.

Po uzdravení Spiridon chcel Konstantiosovi pomôcť aj duševne, preto mu povedal: „Stále pamätaj na dobrodenie, ktoré ti urobil Boh. Láskavo sa správaj k tým, ktorí padajú do hriechov a pomáhaj chudobným. Buď cnostný viac ako iní a zachovávaj svoju vieru v Boha“.

Panovník, šťastný, že našiel uzdravenie, vybral potom zo svojej pokladnice množstvo zlata, aby ho z vďačnosti daroval Spiridonovi. Svätý Spiridon mu povedal: ,,Myslíš si, že som tu prišiel, aby som si odniesol zlato? Veríš, že sa mi páči zlato, ktoré sa stáva príčinou toľkého nešťastia a veľkou prekážkou pri presadzovaní spravodlivosti?“

Ale panovník ho naliehavo prosil, aby si vzal zlato. Zdvorilo a dobrácky naliehal. Vtedy Spiridon vzal zlato, aby sa vyhol ďalším prosbám panovníka. Keď prišiel do mesta, všetko zlato rozdal chudobným, bezvládnym a nešťastným. Hovoril pritom: „Kto túži po peniazoch a zlate, je ich dobrovoľným otrokom! Je nešťastný svojím vlastným rozhodnutím...“

Keď sv. Spiridon rozdal všetko zlato chudobným, zamyslený sa prechádzal po uliciach Antiochie. V tej istej chvíli sa k nemu priblížil jeden dobrý kresťan, ktorý ho prosil, aby šiel do jeho domu, najedol sa a prenocoval. Spiridon pozvanie prijal. V tom dome ho stretla nejaká cudzia žena, ktorá vošla dnu s plačom a na rukách držala mŕtve dieťa. Rozrušená a zarmútená gestikulovala, pretože vôbec nevedela po grécky, položila mŕtve dieťa k nohám sv. Spiridona a čakala, že vykoná zázrak.

Spiridon sa nad ňou zľutoval a pomyslel si, že poprosí pomoc od Boha. Lenže váhal, pretože dar, o ktorý mal prosiť, bol veľmi veľký. Preto sa chcel poradiť s jedným zbožným a cnostným diakonom, ktorý sa volal Artemidoros. On, keď počul o váhaní Spiridona, povedal mu: „Je zrejmé, že Boh vypočuje tvoje modlitby. Pomodli sa a pros Hospodina, aby ho vzkriesil. Keď si uzdravil cisára, ako môžeš nechať trpieť chudobných?“

Svätý Spiridon si vtedy kľakol na kolená a s vierou sa modlil z hĺbky svojej duše. Z očí mu tiekli slzy. Prosil Boha, aby mŕtvemu dieťaťu daroval život, aby sa potešila jeho matka. Spiridonova modlitba vyvierala z jeho vnútra s takou vierou, že nebeský Otec ju vypočul. Krv opäť začala prúdiť v žilách mŕtveho dieťaťa. Jeho tvár dostala farbu. Vrátil sa mu hlas, začalo plakať i pýtalo si svoju matku.

Matka videla tento veľkolepý zázrak a dostala sa do zmätku. Pozerala sa na to, ako sa vracia život do mŕtveho tela jej dieťaťa a zostala celkom bez seba. O chvíľu začala strácať vedomie a mŕtva spadla na zem. Artemidoros prosil sv. Spiridona, aby pokračoval v modlitbe a povedal mu: „Teraz zostalo dieťa bez matky!“

Svätý Spiridon sa preto ďalej modlil k Bohu, ktorý dáva život a panuje nad svetom. Obrátil sa k mŕtvej a povedal: „V mene Hospodinovom vstaň!“ I žena ihneď vstala a zmätená chvíľu pozerala dookola. Potom vzala do náručia svoje dieťa a ďakovala Bohu.

Svätý Spiridon pokorne a dojatý povedal diakonovi a žene, aby nikde nehovorili o týchto zázrakoch. A naozaj, kým žil sv. Spiridon, o týchto zázrakoch nikto nevedel, ale keď zomrel, diakon ich zverejnil kresťanom kvôli ich duchovnému úžitku.

pripravené na pokračovanie, z internetových zdrojov

Počas panovania cisára sv. Konštantína Veľkého sa zišlo 318 Otcov Cirkvi, aby vyvrátili herézu Ária a vylúčili ho z Cirkvi. Ários hlásal herézu, že Boží Syn nie je Boh, ale Božie stvorenie. Toto heretické učenie vyvolalo v Cirkvi veľký zmätok medzi kresťanmi. Tento snem Otcov mal pre kresťanstvo veľký význam.

Medzi ochrancami správneho kresťanského učenia boli vážení biskupi, z ktorých niektorí boli ozajstní velikáni pravoslávnej viery, svetla Cirkvi. Medzi týchto veľkých hierarchov patril aj sv. Spiridon, ktorý si pozorne vypočul Áriove argumenty. Ários na sneme hovoril silným hlasom. Mal filozofické vzdelanie a rečnícke schopnosti. Všetko spochybňoval a snažil sa predstaviť Božieho Syna ako stvorenie, nie ako Boha. Usiloval sa vytvoriť nové náboženstvo.

Ários, okrem svojich rečníckych schopností, mal pri sebe schopných rečníkov, ktorí spochybňovali učenie Christovej Cirkvi. Otcovia bránili učenie Christa a vyvracali heretické špekulácie. Odhaľovali výmysly Ária a zosmiešňovali túto diabolskú snahu rozbiť jednotu Cirkvi a narušiť čistotu kresťanskej viery.

Avšak jeden z filozofických rečníkov Ária bol neporovnateľný v slovách. Bolo ťažké s ním súperiť. Používal silné argumenty. Jeho reč bola ako blesk. Vďaka svojej šikovnosti vedel mnohých umlčať. Vtedy Spiridon pochopil, že prišla jeho chvíľa. Veľký okamžik konfrontácie. Keď videl, ako rečník hovorí stále hlasnejšie a zapálenejšie, ako obhajuje nesprávne učenie – herézu, vstal a povedal: ,,Poď sem, filozof, porozprávame sa spolu“.

Otcovia vedeli, že sv. Spiridon bol čistý a cnostný, ale nebol vzdelaný, preto mu bránili; nechceli, aby hovoril, zo strachu, aby ho Áriov filozof nezosmiešnil. Ale Spiridon necúvol. Vedel, že je to krízový okamžik. Uvedomil si, že mnohé slová neprospievajú. ,,Nie sú potrebné falošné úvahy“, – povedal, - ,,je potrebná Christova pravda!“

Potom sa zahľadel filozofovi do očí a povedal mu: ,,V mene Hospodina Isusa Christa ma počúvaj“. ,,Hovor, čo chceš“, – povedal mu rečník.

Sv. Spiridon sa ujal slova a jasne mu povedal: ,,Jeden je Stvoriteľ sveta. Jeden je Boh neba a zeme a Stvoriteľ všetkého. Jeho slovom a Jeho Duchom bolo učinené nebo, stvorená zem, oddelené moria, stvorené zvieratá a človek, táto obdivuhodná bytosť. Pokiaľ ide o Jeho Slovo, my vieme, že je pravý Boží Syn. Súpodstatný s Otcom. Veríme, že sa narodil z Devy Márie, že bol ukrižovaný a pochovaný ako človek, ale vstal z mŕtvych ako Boh. Toho poznáme ako súpodstatného s Otcom, spolutróniaceho, rovnocenného, rovnako oslavovaného. A tak, hoci sú tri hypostázy (osoby) vo Svätej Trojici, Boh je jeden. Je to ťažké pochopiť. Ľudský rozum je veľmi malý, aby zmestil nekonečné Božstvo. Chceš teraz vidieť na vlastné oči to, čo nie je schopný pochopiť tvoj rozum? Pozrite sa. V ruke držím tehlu (Skutočne držal tehlu). Ak sa vás opýtam, koľko veci držím v ruke, poviete mi, že jednu. Ale to, čo vy hovoríte jedno, nie je jedno. Hneď vám to odhalím“. Spiridon sa pravou rukou prežehnal, v ľavej držal tehlu a povedal: ,,V mene Otca“. V tej chvíli účastníci snemu zostali prekvapení. Stal sa veľkolepý zázrak. Z ruky Spiridona, ktorá držala tehlu, vyšľahol plameň, ktorým bola vypálená tehla. Spiridon, naplnený Božou blahodaťou, pokorne pokračoval: ,,I Syna“. Ďalší zázrak sa uskutočnil pred očami heretikov a biskupov. Zo suchej tehly začala tiecť voda. Heretici sa zamračili, pravoslávni sa radovali a obdivovali moc Božiu... ,,I Svätého Ducha“, - doplnil Spiridon a v tej chvíli v jeho ruke zostala hlina. Svätý Spiridon týmto zázrakom premenil na prach všetky rečnícke zvraty a argumenty heretických filozofov. ,,Boli to tri zložky: oheň, voda a hlina, a predsa tvorili jedno“, - povedal Spiridon. – ,,Tak je to aj vo Svätej Trojici“.

Áriansky filozof na chvíľu zmĺkol a potom riekol: ,,Prijímam a vyznávam, svätý človek, čo si povedal. Doteraz sme bojovali slovami. Aj ja som bojoval rečníckym umením. Ale po tomto zázraku vyznávam, že som bol porazený“. Potom Áriovi a jeho prívržencom povedal: ,,Radím aj vám, aby ste zanechali herézu a uverili v Christa. Nasledujte toho pokorného a svätého starca“. Po rečníkových slovách boli ariáni zahanbení a sklamaní. Naopak, biskupom sa uľavilo.

Sv. Spiridon zasadil rozhodujúci úder v tomto boji na 1. všeobecnom sneme. Po tomto zázraku sa heretici rozštiepili a biskupi dostali odvahu. Cisár a biskupi si vážili Spiridona, ale on zostal ďaleko od pochvál, pretože sa vyhýbal svetskej sláve. Celý život chcel prežiť pokorne a cnostne, bez dočasných pochvál.

Keď sa Spiridon po ukončení 1. všeobecného snemu vrátil na Cyprus, našiel svoju dcéru Irinu mŕtvu. Zomrela náhle, ale z tohto života odišla čistá. Svoje panenstvo zachovala bezúhonné. Spiridon trpezlivo znášal smútok z jej smrti. Avšak niekoľko dní po smrti jeho dcéry navštívila jeho dom istá žena s plačom a povedala mu: ,,Dala som nebohej Irine drahocenný šperk, aby mi ho strážila, a pretože náhle zomrela, nemohla som si ho vziať späť.“ Svätý Spiridon prehľadal celý dom, hľadal všade, ale nenašiel ho. Šiel preto k hrobu svojej dcéry spolu s tou ženou a ďalšími ľuďmi a opýtal sa jej, akoby hovoril so živou: ,,Irina, dcéra moja, kam si položila zlatý šperk tejto ženy?“ - „Na tomto mieste ho mám odložený, otec môj!“, - odpovedala mŕtva.

Tento zázrak zaskočil všetkých, ktorí stáli pri Spiridonovi. Prežehnali sa a obdivovali jeho vieru. Sv. Spiridon, potom povedal svojej dcére, aby odpočívala, kým ju Boh vzkriesi pri spoločnom vzkriesení a vrátil sa domov. Bol to veľký zázrak, o ktorom sa hovorí aj v tropári sv. Spiridonovi.

Pripravené na pokračovanie, z internetových zdrojov

Prepodobný Eufimij pochádzal z Arménska. Jeho rodičia Pavol a Dionísia nemali dlho žiadne deti. Až po dlhom čase, ktorý strávili v modlitbách, im Boh požehnal syna. Jeho otec skoro zomrel a matka dala svojho syna svojmu bratovi, kňazovi Eudoxiovi. Neskôr sa Eufimij stal mníchom a kňazom.

Prepodobný Eufimij často navštevoval monastier svätého Poliekta a v čase Veľkého pôstu sa vzďaľoval do jeho pustovne. Keď mal 30 rokov navštívil Jeruzalem. Tam sa v kélii modlil a plietol košíky. Neďaleko neho žil asketickým spôsobom prepodobný Feoktist. Po sviatku Bohozjavenia sa obaja vzdialili z monastiera do pustovne neďaleko Jericha. Tam si našli ťažko dostupné miesto v jaskyni, kde aj zostali žiť. Ale Boh skoro odhalil ich miesto tým, ktorí to najviac potrebovali. Pastieri, ktorí tadiaľ prechádzali so svojimi stádami, ich objavili a povedali to ľuďom v okolí. K Eufimijovi a Feoktistovi sa začali zbiehať ľudia hľadajúci duchovný úžitok pre svoje duše. Okolo nich vzniklo mníšske bratstvo a monastier.

Prepodobný Eufimij hovoril svojim bratom: „Pamätajte, že tí, ktorí chcú žiť mníšskym životom, je potrebné, aby sa vzdali svojej vôle a vždy sa nachádzali v poslušnosti a pokore. Musia pamätať na smrť, báť sa Božieho súdu a večného zatratenia a želať si Nebeské Kráľovstvo“. Mladým mníchom hovoril o vnútornom pamätaní na Boha spojenom s telesnou prácou. „Keď sa svetskí ľudia snažia, aby nakŕmili seba a svoju rodinu, a okrem toho ešte dávajú milodary, prinášajú obeť Bohu, tým viac my, mnísi, sme povinní namáhať sa, aby sme utekali pred lenivosťou a prázdnotou a nekŕmili sa cudzou námahou“.

Sláva o jeho zázrakoch sa rýchlo rozniesla. Keďže nemal rád ľudskú slávu, ušiel z monastiera a zobral so sebou iba poslušníka Dometiana. Usídlil sa v pustovni na hore Marda blízko Mŕtveho mora. O niečo neskôr sa usadil v jaskyni, kde sa niekedy skrýval kráľ Dávid. Na tomto mieste postavil monastier a v samotnej jaskyni urobil chrám. Monastier bol spočiatku chudobný, ale Eufimij sa vo všetkom spoliehal na Boha. Raz do monastiera prišlo štyristo pútnikov z Jeruzalema, ktorí boli hladní. Keď to prepodobný Eufimij uvidel, zavolal si jedného mnícha a prikázal mu, aby ich nakŕmil. Keď mních prišiel do miestnosti, kde mali chlieb, našiel tam obrovské množstvo chlebov. To isté sa stalo aj s vínom a olejom. Všetci pútnici sa najedli, a jedla zostalo ešte na ďalšie tri mesiace. Tak Boh učinil zázrak cez vieru svätého Eufimija.

Raz sa jeden mních rozhodol nepočúvať Eufimija a nesplniť jeho príkaz. Nepozeral na to, že ho volá, ale robil sa hluchým. Vtedy Eufimij povedal: „Uvidíš, aká je odmena za neposlušnosť!“ Mních spadol na zem a javil znaky posadnutosti zlým duchom. Mnísi začali prosiť starca, aby ho uzdravil, čo napokon aj urobil. „Poslušnosť je veľká cnosť. Boh miluje poslušnosť viac ako almužnu. Neposlušnosť vedie k smrti“, - hovoril svätý.

Za svoj asketický život a tvrdé, neoblomné vyznávanie pravoslávnej viery dostal pomenovanie „Veľký“. Keď slúžil svätú liturgiu, niektorí mnísi videli, ako schádzal oheň z neba a obkolesoval ho. Mal dar prozorlivosti, videl vnútorné rozpoloženie ducha a poznal ľudské myšlienky. Keď mnísi prijímali Svätú Eucharistiu, prepodobnému bolo odkryté, kto pristupuje dôstojne a kto na svoje odsúdenie. Keď mal 82 rokov, prišiel k nemu blažený Sáva Osvietený, ktorý bol vtedy ešte mladý. Prijal ho s láskou a poslal do monastiera k prepodobnému Feoktistovi. Predpovedal, že tento mladý mních Sáva bude veľkým askétom, známym po celom svete.

Keď mal 90 rokov, jeho priateľ, prepodobný Feoktist, ťažko ochorel. Navštívil ho a zostal pri ňom až do jeho smrti. Boh mu na sklonku života ukázal deň jeho odchodu z tohto sveta. V deň prepodobného Antona Veľkého (17. januára) slúžil všenočné bdenie, kde mníchom oznámil, že je jeho posledné. Dával posledné poučenia svojim bratom mníchom. „Keď ma ľúbite, zachovávajte moje prikázania. Majte medzi sebou lásku, ktorá je spoločenstvom jednoty. Nijaký dobrý skutok nie je možný bez lásky a pokory. Sám Boh z lásky k nám hriešnym sa pokoril a stal sa človekom ako sme my. Preto sme za to povinní mu neprestajne vzdávať chválu, hlavne my, ktorí sme sa vzdialili od sveta a stali sa mníchmi“. Hovoril im, aby brána monastiera nebola nikdy zavretá pre pútnikov a aby im dávali a pomáhali im. Tiež prisľúbil, prebývať duchom so všetkými, ktorí budú žiť v jeho monastieri až do konca sveta. Keď všetkých prepustil, nechal pri sebe iba poslušníka Dometiana, s ktorým zostal v oltári tri dni. Zosnul 20. januára 473, keď mal 97 rokov. Jeho ostatky sa nachádzajú v Palestíne.

Mgr. Ján PILKO, PhD.

/publikované v mesačníku PRAMEŇ 11 / 2014/

Raz postihlo ostrov /Korfu/ veľké nešťastie. Jeho obyvatelia nemohli žať a zberať úrodu z polí. Všetko im zničila búrka. Tí, ktorí mali zhromaždenú pšenicu vo svojich sýpkach z minulého roku jedli, pili a zabávali sa. Nebrali ohľad na chudobných. Aby ešte viac zbohatli, dvíhali ceny.
V čase veľkého hladu a zúfalstva prišiel istý chudobný človek so slzami v očiach k jednému boháčovi a povedal mu: „Prosím ťa, veľmi ťa prosím, požičaj mi trochu pšenice, aby som zachránil svoju rodinu“. Keď to hovoril, kľakol si na kolená pred boháčom, aby sa nad ním zľutoval. Avšak jeho kamenné srdce sa neobmäkčilo. Nebolo v ňom štipky dobroty. Ironicky a chladne sa na neho pozeral. Nezmohol sa ani na to, aby mu povedal aspoň nie...

Vtedy tento chudobný človek pochopil, že márne čaká zľutovania od chamtivca. Prestal prosiť, dvihol sa a odišiel. Aby si však uľavil, utekal k sv. Spiridonovi. Vyrozprával mu o ťažkých dňoch, ktoré prežíval. Hovoril mu o tvrdosti boháča. Spiridon ho pozorne vypočul a povedal mu: „Nezarmucuj sa. Zajtra uvidíš svoj dom plný bohatstva a boháča budú všetci odsudzovať a vysmievať sa z neho. Bude ťa prosiť, aby si sám zobral toľko pšenice, koľko potrebuješ“. Chudobný to považoval za útechu pre chorého a myslel si, že Spiridon to povedal, len aby ho utešil.

O polnoci sa začalo blýskať a hrmieť. Husto pršalo a o chvíľu sa strhla hrozná búrka. Voda sa všade rozliala a brala všetko, čo jej stálo v ceste. Tiekla aj do sýpky boháča. Pšenica i strukoviny boháča sa spolu s vodou vyliali na cestu. Jeho veľká sýpka s toľkým bohatstvom už neexistovala. Kto chcel, mohol zbierať na ceste jeho pšenicu. Nasledujúci deň sa búrka utíšila. Boháč sa prizeral na nešťastie, ktoré ho postihlo a veľmi plakal. Mnohí chudobní, medzi nimi aj ten, ktorý si od neho chcel požičať trochu pšenice, tam bežali, aby si niečo vzali a nasýtili svoje rodiny. Keď nemilosrdný boháč videl, ako si rozoberajú jeho bohatstvo, nepreukázal svoju zlobu. Ba naopak, aby sa ukázal ako ľudomilný, hovoril chudobným, aby si zobrali z pšenice koľko chcú. A tak chudobný, ktorý prosil o pomoc, ale nedostal ju, naplnil svoj dom pšenicou.

Raz iný chudobný, známy sv. Spiridona, sa ocitol vo veľkej núdzi. Jeho rodina hladovala a nemala ani kúsok chleba. Aj on navštívil toho istého boháča, aby si od neho požičal pšenicu. Veril, že sa tento chamtivec zmenil po prvom výstražnom treste, ktorý na neho dopustil Boh. Ale mýlil sa. Boháč zostal rovnaký, a dokonca ešte tvrdší ako predtým. Len čo počul chudobného, povedal mu: ,,Bez peňazí ti nedám ani zrnko pšenice!“ Chudobný odišiel a zašiel za Spiridonom. Vyrozprával mu o svojom nešťastí a sťažoval sa na správanie boháča. Svätý Spiridon, ktorý vedel posilniť vieru a zmierniť zármutok, utíšil jeho bolesť i poslal ho domov.

Ráno Spiridon prišiel do domu chudobného a dal mu kúsok zlata v tvare hada a povedal mu: ,,Choď, dieťa moje, daj toho krásneho zlatého hada ako zálohu, aby si zobral, čo potrebuješ“. Chudobný sa potešil a ihneď utekal do domu boháča. Len čo zbadal tento chamtivec zlato v rukách chudobného, zostal celý bez seba. Jeho tvrdá a krutá tvár bola okamžite láskavá. Pekne ho prijal a dal mu toľko pšenice, koľko potreboval, na sejbu i na jedenie pre celú rodinu. Keď prišla žatva, vďaka Božej vôli mal chudobný na svojom poli veľkú úrodu, takže mohol vrátiť boháčovi svoj dlh a naspäť si vziať zlatého hada, ktorého mu dal ako zálohu. Bol veľmi šťastný a hneď išiel k sv. Spiridonovi, aby mu vrátil kúsok zlata a poďakoval mu. Spiridon vzal zlato do rúk a so sladkým úsmevom svätej duše mu povedal: „Poďme teraz, dieťa moje, vrátime toto zlato ľudomilnému Bohu, ktorý ho s láskou požičal“. Obaja išli nejaký kúsok a mlčali. Pri jednej peknej záhrade Spiridon zastal a položil zlato na zem. Zodvihol oči k nebesiam a modlil sa so slovami: „Vládca, Hospodi Isuse Christe! Ty môžeš všetko stvoriť, zmeniť a pretvárať Svojou vôľou. Ako v dobe Mojžiša si premenil jeho palicu na hada a ako toto zlato si urobil z hada, urob aj teraz takúto premenu. Prosím ťa, daj mu počiatočnú podobu, aby bolo oslávené Tvoje Najsvätejšie meno, a aby sa tento človek dozvedel o Tvojej starostlivosti o nás pominuteľných“. Vtedy sa uskutočnil veľký zázrak. Kov postupne strácal svoj lesk. Potom sa začal hýbať a vlniť. Ožil a bol z neho plaz. Bol to had, ktorý sa plazil do svojho hniezda, odkiaľ ho vzal sv. Spiridon a premenil na zlato. Chudobný človek zostal celý bez seba, keď videl tento prekvapujúci a zvláštny zázrak. Kľakol si na zem, začal plakať a hovoril: „Bože, ďakujem Ti za to, že si mi ukázal Tvoju Božiu moc. Som nehodný cti, ktorú si mi preukázal“. Spiridon ho zodvihol zo zeme a povedal mu, aby oslavoval Všemohúceho Boha a nikdy sa nespoliehal na ľudí.

Istý cnostný kresťan a blízky priateľ sv. Spiridona bol ohováraný niekoľkými zlými ľuďmi, ktorí ho nenávideli pre jeho cnosti. Ohováranie bolo také veľké, že miestodržiteľ ho odsúdil na smrť. Len čo sa o tom dozvedel Spiridon, ihneď utekal na miesto, kde držali spútaného jeho priateľa, aby ho vyslobodil. Dobre vedel, že je nevinný.

Bola zima. Kvôli častým dažďom bola cesta ťažko schodná. Na jednom mieste cesty, ktorá viedla do mesta, kde bol spútaný priateľ Spiridona, sa vyliala rieka a silným prúdom sa valila po ceste. Nikde nebolo možné prejsť na druhú stranu. Spiridon si v tej chvíli spomenul na to, čo urobil Józue, keď prechádzal s archou cez Jordán. Postavil sa na breh a mocným hlasom povedal rieke: „Stoj! Pán všetkého prikazuje, aby som prešiel a zachránil svojho priateľa“. Po týchto slovách sv. Spiridona prírodné zákony na chvíľu prestali platiť. Prúd rieky sa zastavil. Otvorila sa cesta a bolo možné prejsť na druhú stranu.

Ľudia, ktorí boli pri tejto udalosti, boli dojatí. Bolo ich tam veľa a všetci čakali, aby mohli prejsť cez rozbúrenú rieku na druhú stranu. Všetci sa rozbehli a prešli cez prechod, ktorý urobil Spiridon prostredníctvom svojej modlitby. Hneď ako dorazili do mesta, všade hovorili o zázraku. S dojatím hovorili o tom, čo videli na vlastné oči. Dozvedel sa o tom aj miestodržiteľ. Ovládol ho strach. Nemohol nevyhovieť prosbe Spiridona a prikázal, aby prepustili na slobodu na smrť odsúdeného jeho priateľa. Spiridon sa spolu so svojim priateľom vrátil do mesta, kde býval a obaja mali nesmiernu radosť. Zachránil nevinne odsúdeného.

Svätý Spiridon nemal len dar konať zázraky. Boh mu vďaka jeho pokore dal aj dar prezieravosti. To znamená, že mohol vidieť tajné myšlienky a hriechy ľudí. To mu pomáhalo privádzať k pokániu mnohých hriešnikov.

Spiridon mal vo zvyku každý deň veľa chodiť. Nikdy nechodil na koni. Raz šiel pešo veľmi veľa. Keď prechádzal okolo nejakej dediny, unavený a spotený vošiel do domu jedného svojho priateľa, aby si oddýchol. On ho prijal veľmi ochotne a pripravil mu nádobu s vodou, aby mu umyl nohy. Len čo sa však susedia dozvedeli, že k nim prišiel Spiridon, všetci bežali, aby sa s ním stretli. Hádali sa pritom, kto mu viac poslúži. Vtedy sa k nemu priblížila aj jedna hriešna žena, ktorá chcela pobozkať jeho nohy. Spiridon vďaka Božej blahodati pochopil jej skrytý hriech. Pred jeho očami sa odhalil jej temný život. Tichým hlasom jej otcovsky povedal: „Nedotýkaj sa ma, žena“. Povedal to, aby jej dal príležitosť znenávidieť svoj hriech a vzdialiť sa od zhýralého života cez pokánie. Ona však neuposlúchla slová sv. Spiridona, ale ešte viac sa k nemu priblížila. Vtedy Spiridon verejne hovoril o jej hriechu. Pomenoval ho pred všetkými prítomnými. V srdci hriešnice došlo k obratu. Jej duša chcela začať nový život. Zmocnilo sa jej rozhodnutie uskutočniť pokánie. Rozhorel sa v nej plameň obnovy a vyslobodenia, a naviac, jej myseľ sa naplnila nekonečným obdivom sv. Spiridona. Odhalil jej všetko, čo vykonala v noci a v tme.

V tej chvíli sa odhodlala k úprimným slzám pokánia. Sklonila hlavu k zemi a začala plakať... Pred všetkými ľuďmi vyznala svoj hriech. Sv. Spiridon, keď videl jej pokánie, vyslovil slová, ktoré Christos povedal hriešnici: „Neboj sa, dcéra moja, odpúšťajú sa ti tvoje hriechy“. A ďalej povedal: „Hľa, uzdravila si sa, nikdy viac nehreš!“ Od tej chvíle bola hriešna žena vyslobodená. Definitívne prestala žiť hriešnym životom. Otvorili sa jej nové možnosti. Začal pre ňu úplne nový život.

Pripravené na pokračovanie, z internetových zdrojov

Život a zázraky sv. Spiridona, ktorého pamiatku si Cirkev pripomína 12. decembra

Sv. Spiridon sa narodil okolo r. 270 na Cypre. Jeho rodičia boli pastiermi a poskytli mu základné vzdelanie. On sa však zaujímal predovšetkým o to, čo chce Boh od človeka a čo má robiť človek, aby si zachránil dušu. Vďaka štúdiu Sv. Písma pochopil, akú hodnotu má duša človeka. Stal sa pastierom, podobne ako jeho rodičia, pásol ovce a iné zvieratá. V minulosti vidíme mnohých veľkých mužov, ktorí boli tiež pastiermi. Patriarcha Abrahám, Jákob a Dávid boli tiež pastiermi. Anjeli v Betleheme pastierom oznámili zvesť o narodení nášho Spasiteľa Christa. Spridonovi pomáhali aj iní pastieri, ktorých, ako dobrý kresťan, často učil a viedol po Božej ceste. Každú nedeľu a na veľké sviatky im určil, aby chodili do chrámu. V zime, keď fúkal silný vietor, pršalo a blýskalo sa, počas dlhých nocí, Spiridon pri ohni diskutoval so svojimi pastiermi o duši užitočných veciach. Chcel, aby všetci duchovne napredovali a dosiahli spásu. Boh žehnal jeho úsilie aj jeho majetok a on štedro rozdával chudobným, vdovám a sirotám všetko, čo potrebovali k životu. Vďaka Božej blahodati sa stal krotký, rozumný a čestný. Bol aj udatný, keď bolo potrebné zastať sa slabých. Z Evanjelia sa naučil trpezlivosti v ťažkých situáciách, pretože prichádzali aj ťažké roky sucha, kedy mu hynuli ovce kvôli chorobám. Vtedy Spiridon nepadal duchom, ani sa príliš nezarmucoval, ale oslavoval Boha. Keď dosiahol vek dospelosti, rodičia mu povedali, aby sa oženil. Poslúchol ich. Vybral si však chudobné, skromné a veľmi zbožné dievča. Mali spolu aj deti. Žil krásnym rodinným životom a stal sa vzorom hlavy rodiny. Svoje deti vychovával k zbožnosti a láske k Bohu. Manželka Spiridona náhle, ešte v mladom veku, odišla z tohto dočasného sveta. Bola to pre neho veľká rana, ale jeho smútok zmierňovala myšlienka, že jeho zbožná manželka odišla do Božej blízkosti a žila tam blažene.

Po smrti svojej manželky sa ešte viac upriamil na Božie veci. Našiel výborný liek na smútok - konať dobré skutky a učiť iných to, čomu sa naučil a radiť im, ako majú ísť po Božej ceste. Ľudia si ho veľmi vážili. Všetci ho milovali a nabádali ho, aby sa stal kňazom. Na ich naliehanie napokon ustúpil a dal sa vysvätiť na kňaza. Bol ozajstným Božím služobníkom. Vyznačoval sa rozumnosťou, triezvosťou, pohostinnosťou a štedrosťou. Nemal v sebe lži, bol krotký, zhovievavý a veľkodušný, o čom svedčí nasledujúci zázrak: Nejakí zlodeji v noci vošli do jeho salaša, aby mu ukradli ovce. Boh však vykonal zázrak. Nemohli hýbať nohami, preto nemohli odtiaľ odísť. Ráno, keď Spiridon prišiel k svojim ovciam, našiel zlodejov ako prikovaných. Pomodlil sa za nich k Bohu, aby sa nad nimi zľutoval. Vtedy sa ,,rozviazali“ ich nohy a mohli chodiť. Potom Spiridon vzal jedného barana a dal im ho so slovami: ,,Pretože ste sa trápili celú noc, vezmite si ho a choďte s Bohom. V budúcnosti však neukradnite žiadnu cudziu vec“. Boh na neho zoslal svoju blahodať a on vykonal mnoho ďalších zázrakov. Uzdravoval ľudí z rôznych chorôb, dával zrak slepým a vyháňal nečistých duchov.

Po nejakom čase sa uvoľnila trimifuntská katedra. Ľudia, ktorí poznali jeho cnosti, žiadali Spiridona za svojho biskupa. A tak sa Spiridon z pastiera oviec stal pastierom ľudí.

Ako biskup venoval ešte väčšie úsilie očisťovaniu svojej duše a dosahovaniu svätosti. Snažil sa aj o duchovné napredovanie iných. Stal sa skutočným pastierom duší, pretože si uvedomoval, že všetky duše jeho veriacich viseli na jeho krku. Cítil zodpovednosť za každú dušu. Bol otcom kňazov, otcom svojich veriacich. Staral sa o chorých a utešoval smútiacich. Bol ostražitý strážca pre duchovné veci viery. Hoci sa stal biskupom a bol veľmi známy, napriek tomu bol veľmi jednoduchý a pokorný. Často hovoril: ,,Ak nie som pokorný a jednoduchý, nie som ani biskup a už vôbec nie kresťan“.

Obchádzal svoju eparchiu, aby stretol a posilnil svojich kresťanov a upevnil ich vo viere. Stále chodil pešo. Jeho duchovné deti mu hovorili, že sa tak veľmi vyčerpáva, ale on im s úsmevom odpovedal: ,,Pre človeka, ktorý behal po pastvinách, sú tieto prechádzky hračkou“. Spiridon sa vyznačoval mnohými cnosťami a získal od Boha veľkú blahodať. Často konal zázraky, keď to bolo potrebné. Raz dlho nepršalo a nastalo také veľké sucho, že prišiel aj hlad a následne smrť. Každý deň zomieralo veľa ľudí. Keď Spiridon videl túto situáciu, pomodlil sa k Bohu, aby sa zľutoval nad svetom a prestalo strašné sucho. Milosrdný Boh vypočul modlitbu svojho služobníka a nebo sa ihneď zaplnilo čiernymi mračnami. Ale najobdivuhodnejšie je toto - Aby si ľudia nemysleli, že dážď prišiel prirodzene, mračná dlho stáli na oblohe a nepadla ani kvapka dažďa, takže Spiridon sa opäť musel pomodliť ešte vrúcnejšie a so slzami. Potom začalo pršať a celý ostrov mal dostatok vody. Rozkvitli rastliny a ľudia boli zachránení.

Za vieru v Christa bol prenasledovaný nepriateľmi kresťanstva. Keď bol panovníkom Maximilián Galérius, ktorý chcel úplne zničiť kresťanstvo vo svojej ríši, rozpútalo sa strašné prenasledovanie kresťanov. Zatvárali chrámy a vyháňali kňazov. Jedných zabili, iných posielali do vyhnanstva. Vtedy chytili aj Spiridona a poslali ho na nútené práce v Kilikii. Označovali ich tam, aby ľahko rozoznali tých, ktorí pracovali na nútených prácach a nemohli ľahko utiecť. Spiridon všetko trpezlivo znášal a oslavoval Boha za to, že mu dovolil trpieť pre Jeho meno. Utešoval a dodával odvahu aj ostatným kresťanom, s ktorými spolu trpel za Christa. Prežil tam celých osem rokov. Nakoniec zvíťazil Konštantín Veľký a všetci uväznení kresťania boli prepustení. Tí, ktorí boli vo vyhnanstve, sa mohli slobodne vrátiť domov. Bol medzi nimi aj Spiridon. Privítali ho s radosťou a jasaním, so spevmi a hymnami. Udialo sa aj čosi obdivuhodné. Lampady boli zhasnuté, lebo v nich nebol olej, ale zázračne sa všetky rozsvietili oslňujúcim svetlom a naplnili sa olejom.

Pripravené na pokračovanie, z internetových zdrojov 

„Keď nájdeš Boha, celé nebo bude žiť v tebe“

Dnes, keď sa spomenie meno starca Nikolaja Gurjanova, len málokomu z veriacich v Rusku by toto meno nebolo známe. Dokonca, i ďaleko za hranicami, je známy ako jeden z najobľúbenejších a najváženejších duchovníkov ruskej Cirkvi v ťažkých časoch 20. stor.

Otec Nikolaj patril k pokoleniu vyznávačov, ktorí za vieru a vernosť Bohu pretrpeli nenávisť mocných sveta, kruté vypočúvania, väzenia a nakoniec vyhnanstvo. Aj po tom, čo bol prepustený na slobodu, ďalšie roky svojho života prežil v ústraní, pri práci a modlitbe na odľahlom rybárskom ostrove Zalit. Nezanechal za sebou žiaden súbor teologicko - asketických prác, jednak jeho krátke a jednoduché rady dokázali a dokážu trhať srdcia „prostáčikov“ aj „mudrcov“., a pre mnohých sa stal tým človekom, ktorý ukazuje na cestu k Bohu. 

Narodil sa 24. mája 1909 v kupeckej rodine v dedine Čudskije v San-Peterburgskej oblasti. V r. 1926 ukončil pedagogické učilište a v r. 1929 získal neplné pedagogické vzdelanie v Leningradskom učiteľskom inštitúte, odkiaľ bol vylúčený, keďže sa angažoval proti zatvoreniu chrámu. Hneď na to bol zatknutý a sedem rokov strávil v Syktyvkare vo väzení. Po svojom prepustení, až do času II. svet. vojny, učil v školách Tosnenského rajónu. Keďže mal zdravotné problémy, ku ktorým prišiel na ťažkých prácach v lágri, nebol odvedený na front. Keď v r. 1942 Stalin povolil znovuotvoriť niektoré duchovné školy v Rusku, Nikolaj vstupuje do Vilenského duchovného seminára, kde bol po dvoch semestroch metropolitom Sergejom (Voskresenským) vysvätený na kňaza. Slúžil na niekoľkých farnostiach Pobaltska. V r. 1949 - 1951 diaľkovo ukončil seminárne vzdelanie v Leningrade. V r. 1958 prišiel na ostrov Zalit, na ktorom prežil ďalších 44 rokov svojho života. Tu aj dokončil svoju misiu, ktorú mu zveril Hospodin, keď 24. augusta 2002 odišiel do Nebeského kráľovstva pokoja, ku svojmu Stvoriteľovi.

V zozname faktov jeho životopisu nie je žiadnej zmienky, že by prebýval v nejakom monastieri, alebo bol vedený nejakým skúseným duchovníkom. Aj to svedčí o tom, že dary Božej milosti, ktoré v sebe mal, ktoré cez neho pôsobili, sa v ňom prebúdzali a formovali pod priamym vedením Božím. História Cirkvi pozná takých velikánov duchovného života, ktorí k výške duchovnej úrovne došli bez viditeľného vodcu - prepodobný Pavol Tébsky, Antonij Veľký, Mária Egyptská a ďalší.

Avšak, fenomén Zalitského starca nie je iba v tom, že sa vyformoval do neobyčajnej duchovnej sily sám, bez duchovného vodcu, ale že sa formoval v tom najtragickejšom období života ruskej Cirkvi, kedy krajinou vládla bezprecedentná kampaň na likvidáciu cirkevného života.

Do r. 1937 boli prakticky všetky ruské monastiere zničené, mnísi a mníšky vystrieľaní alebo poslaní do lágrov, a tí, čo sa zachránili, žili pod najprísnejšou kontrolou bezpečnostných služieb. Akékoľvek tajné pokusy udržať tradíciu mníšskeho života boli kruto vykoreňované. V tejto dobe rastúcej hrôzy bezbožného režimu, kde už deti prechádzali tvrdou ateistickou výchovou, Božia prozreteľnosť si pripravovala „starca“ - osobu nebývalej hĺbky a výnimočnej sily ducha.

Čas „zjavenia sa“ starca Nikolaja, kedy sa otvorili dvere jeho biednej kélie pre všetkých potrebujúcich je tesne zviazaný s pádom sovietskeho režimu. Bol to nielen čas vyhlásenia demokratických „slobôd“, ale aj počiatok druhého pokrstenia Rusi,  kedy sa novootvorené chrámy ruskej Cirkvi začali napĺňať množstvom novoobrátených.

 Otec Nikolaj do ľudských sŕdc vlieval neochvejnú nádej v Božiu milosť. Hovoril: „Keď ty žiješ s Christom, On žije v tebe - a potom je všetko ľahšie“. Mnohí na neho spomínajú ako na velikána Ducha, ktorý bol obdarený mimoriadnym darom duchovného videnia a poznania Boha. Bol tak blízko Boha, že sa v ňom naplňovali slová Písma, že „chodil s Bohom“, a podobne ako proroci, necítil sa schopným vyjadriť Boha zemskými slovami... Z plnosti Svätého Ducha, ktorý v ňom prebýval, stále opakoval: „Vždy som s Hospodinom... Vidím a cítim, že On je vždy so mnou... Neochvejne verte v Boha, len pravoslávna viera vás zachráni v týchto ťažkých časoch... Veď Boh Sám povedal: „Ja Som s vami po všetky dni, do skončenia sveta“ (Mt 28, 20).

Všetky slová a rady Bohonosca našich dní, starca Nikolaja, boli hlboko preniknuté učením Pravoslávnej Cirkvi. V jeho tvári Hospodin odkryl žiariaci Svietnik - Christa, ktorý svietil na cestu mnohým., odkrýval Cestu, po ktorej sa nejde nohami, ale dušou – Christa, Spasiteľa: „Ja Som Cesta, Pravda i Život: Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze Mňa“ (Jn 14, 6). Starec Nikolaj hovoril: „Kto nájde túto Cestu, toho Sám Christos ponesie na Svojich rukách!“ Tento Boží človek, pokorný duchom, neobyčajne jednoduchý, bol horlivým nositeľom Pravdy, Viery, z celého srdca milujúcim Christa...

Pravda - je večná a nemenná, a pravdu stále sprevádza láska, neoddeliteľná od pravdy, ako je teplo neoddeliteľné od slnečného svetla. Preto stále hovoril o Bohu – „Bohu, Ktorý nie je krutým sudcom, ale Najmilostivejším Otcom, Ktorý rešpektuje našu kráľovskú slobodu, ale trpezlivo čaká zblúdilého človeka, kedy sa sám navráti k Nemu“.

Zvlášť ľutoval tých, ktorí sa sami vedome postavili proti Christovi, ktorí si sami vedome vybrali večný oheň. Preto mal otec Nikolaj len jedno želanie: Aby sa všetci spasili. „Tých, ktorí idú proti Bohu treba ľutovať... Ich čaká iba peklo ... Ak človek vo svojej duši neodkryje Boha - celý jeho pozemský život nemá žiaden zmysel“. Možno ovládnuť celý svet, všetky krajiny, no vnútri bude nespokojnosť a prázdnota, pretože srdce človeka bude bez Boha! Stále pripomínal tragický biblický príbeh Kainovej histórie – Kain, dalo by sa povedať, vládol celej zemi, mohol ju obrábať, brať z nej všetko, čo urodila, naložiť s ňou podľa svojej vôle... A čo urobil? Zabil svojho brata, pretože jeho duša bola prázdna, vyhladovaná a závistlivá, i nebolo v nej Boha. Veď len Hospodin môže nasýtiť dušu človeka. „Keď nájdeš Boha, - hovoril starec, - v tebe bude žiť celé nebo, s celou jeho nekonečnou velebou a božskou krásou, s ktorou sa nedá nič na zemi porovnať... Toto je plnosť lásky človeka k Bohu“.  

Otec Nikolaj všetkých zapálene utvrdzoval vo viere, že „Boh je vždy blízko človeku! On - je najvernejším Priateľom, veď aj v Evanjeliu nám hovorí: „Vy ste Moji priatelia“ (Jn 15, 14). On - Ktorý je Živý, počuje nielen naše modlitby a prosby, no ešte pred tým, než Ho začneme prosiť, nám dáva všetko potrebné pre náš život. Len vždy sa k Nemu treba obracať s láskou a dôverou“.

Zalitský starec neustále zasieval do ľudských sŕdc nádej v Božie milosrdenstvo. Zvlášť teraz, kedy sa neustále hovorí o posledných časoch, je taká nádej na spasenie človeku prepotrebná. Duchu temnôt sa úžasne darí aj medzi kresťanmi zasievať strach a beznádej z našej doby, kde sa nemožno spasiť, kde blahodať Božia vyhasla v chrámoch a monastieroch, že niet skutočných duchovníkov, ... len aby sa hovorilo o ňom, o diablovi a jeho všemoci v svete. Starec upozorňoval na toto zlo, ktoré chce takto pohltiť aj srdcia verných – „Prečo by sme mali celý čas hovoriť o Antichristovi, keď našim životom je Christos! Všetko je v Ňom a od Neho pochádza! Christos, hovorí nám Evanjelium, je Radosť, v ktorej niet strachu... Je Láska, ktorá nepozná a vyháňa strach... S Christom, my pôjdeme na muky, na Golgotu i na kríž, no spolu s Ním vstaneme do Života, do Večnosti...“

„Samozrejme, naša doba je ťažká a zlá, množstvo každodenných udalostí dokáže duchovne ubíjať, no treba nám mať neustále na pamäti, - stále hovoril otec Nikolaj, - že kdekoľvek by sme boli, po akejkoľvek ceste by sme šli – S nami Boh! Drahí moji! Hospodin je stále s nami, ... tak On túži po človeku!“ Na všetky zvedavé otázky a pokušenia ohľadom konca vekov starec odpovedal: „Boh riadi svetom! Christos Voskrese! Nestrácajte túto paschálnu radosť!“

Ľudí, ktorým Boh načúva, ťažko opísať slovami, sú záhadní a tajomní... Svet nedokáže pochopiť hĺbku ich vnútornej nebeskej krásy. Sv. Simeon Teológ hovorí, že len svätý môže pochopiť svätého..., tak aj my, iba ako mále jazierko odrážajúce lúče slnka, môžeme s vďačným srdcom spomínať na svätého pastiera, duchovníka a otca vedúceho nás k večnému životu, akým bol aj svetlý starec, horiacim duchom pre večnú blaženosť, otec Nikolaj, tajný biskup, v schime Nektarij.

pripravil jerej Dušan N. Tomko

Mgr. Peter Bzík, Diplomová práca na tému: “Svätí na území Čiech a Slovenska“

Medzi mučeníkmi za sväté pravoslávie na Podkarpatí je v histórii 20. storočia zapísané na prvom mieste meno mučeníka Maxima Sandoviča. Jeho vrahom bol rakúsko-uhorský režim, pre ktorý boli pravoslávne ideály cudzie a ubíjajúce. Svjaščennomučeník Maxim Gorlický je symbolom mučeníctva Rusínov, trvajúcich na svojich tradíciách, milujúcich svoju rodnú zem a pravoslávie – vieru predkov. Narodil sa 1. februára 1885 v lemkovskej dedine Ždyňa v rodine uniatského žalmistu Timoteja a Kristíny. Na základnú školu chodil v Jasle. Keď navštevoval gymnázium v Nowym Saczu, vyznačoval sa veľkou zbožnosťou a jeho snom bolo dostať sa do kláštora s prísnymi pravidlami, aby sa v ňom mohol v plnosti oddať Bohu.

Keď Maxim ukončil štvrtú triedu gymnázia, vstúpil do gréckokatolíckeho kláštora radu baziliánov v Krechowe. Lenže tam nenašiel to, po čom túžil – tvrdú kláštornú disciplínu, vysoko asketický život, úplné oddanie sa Bohu. Po troch mesiacoch kláštor opustil a odišiel do mužského pravoslávneho monastiera v Počajeve. Tu konečne našiel to, čo už dlho hľadal. V krátkom čase sa preslávil svojimi cnosťami a bol považovaný za vzorného mnícha, nebojaceho sa žiadnej práce. Veľa času strávil Maxim aj v monastierskej tlačiarni.

Keď monastier navštívil eperchiálny biskup Antonij (Chrapovický), Maxima predstavili ako vzorného poslušníka. Biskup strávil veľa času pri dlhých rozhovoroch s Maximom. Radil mu odísť do duchovného seminára v Žytomíri, čo aj nakoniec Maxim urobil. Svoj návrat k pravosláviu potvrdil aj ukončením seminára s vyznamenaním. Krátko potom uzavrel svätú tajinu manželstva s Pelágiou Hryhoruk (dcéra kňaza v Nowobrezowe v kraji Hajnówki), ktorú spoznal v monastieri svätého Onufria v Jablecznej nad Bugiem, kde strávil svoje prázdniny. 11. septembra 1911 bol biskupom Antonijom Chrapovickým vysvätený na kňaza. Ponúkol mu farnosť v Kyjevskej eparchii, no otec Maxim si vybral ťažšiu misionársku prácu uprostred svojich blízkych a tak sa vracia do rodného kraja. Nie nádej na počet a bohatstvo viedli otca Maxima do jeho rodného kraja, ale pocit dlhu – potrápiť sa pre blaho svojho národa, šíriť pravoslávnu vieru. V tom čase sa na Lemkovčine začína rušný návrat Lemkov k pravosláviu.

V dedine Grab, uniatsky kňaz počas liturgie napomína veriacich, aby nepoužívali v modlitbách slová “vsich vás pravoslávnych christiján“ a nedávali si do matričných zápiskov a listov (rodný, krstný, sobášny, úmrtný) zapisovať slovo “pravoslávny“. Polovica dediny ide do Ždyni k mladému duchovnému, otcovi Maximovi, prosiť ho, aby ich vzal pod svoju dušpastierskú ochranu. Otec Maxim s radosťou prijíma prosbu veriacich z Grabu. Svoju prvú svätú liturgiu slúžil 2. decembra 1911 na radosť všetkých veriacich. No tá radosť netrvala veľmi dlho. Pár dní po tom je potrestaný jasielským starostom pokutou 400 korún a ôsmymi dňami väzenia. Krátko na to prišiel komisár z Jasla a zapečatil dom, v ktorom pravoslávni vykonávali bohoslužby. No o. Maxim aj s veriacimi ďalej slúžili v iných domoch veriacich, a aj v neďalekej časovni (kaplnke) a schádzali sa ešte vo väčšom počte. Šikanovaný nebol len duchovný, ale aj veriaci, ktorí poskytovali svoje domy pre slúženie liturgií. Podobné postihy stretávali otca Maxima a jeho veriacich do marca roku 1912.

Tak sa začína tŕnistá cesta pravoslávneho kňaza. Jeho kňazská služba nebola ľahká a trvala necelé dva roky, pretože bola prerušovaná viacerými 48 hodinovými pobytmi vo väzení. Odkedy bol vysvätený na kňaza, neustále narážal na konflikty zo strany vlády. Otec Maxim sa vracal domov, slúžil sväté liturgie, krstil deti a opäť bol väznený. Rakúsko – Uhorská monarchia videla v odrádzaní sa pravoslávia (za Grabom aj Wyszowatka a Dlugie) hrozbu pre bezpečnosť štátu. Uvedomila si, že pravoslávie nie je chvíľková móda, a tak uväznili im nepohodlného kňaza. 28. marca 1912 je otec Maxim uväznený a následne deportovaný do Ľvova. Medzi iným je obžalovaný aj z toho, že keď sa prechádzal so svojim kamarátom po moste v Czeremoszu, tak ho krokmi zmeral. Za to bol podozrivý zo špionáže v prospech Ruska. V cele s otcom Maximom boli ešte traja väzni: Simeon Bendasiuk, vedec a žurnalista z Ľvova, obžalovaný zo šírenia Gogoľových románov, organizovania vzbúr a podporovania pravoslávia; Bazil Kolder, študent práva, uväznený za otvorenie knižnice v Šwiatkowej Wielkiej; ako aj pravoslávny kňaz Hnát (Ignác) Hudyma. O. Maxim navštívil o. Hnáta v jari 1912 počas Veľkého pôstu, keď sa spolu s matuškou vracali z Ľvova, kde boli kúpiť sviečky do časovne. Bol sa u o. Hnáta vyspovedať, lebo jeho farnosť mali po ceste. Všetkým štyrom väzňom hrozil trest smrti za vlastizradu. Proces bol zámerne predlžovaný viac ako dva roky, od roku 1912 do roku 1914, pretože boli zhromažďované materiály pre ich obžalobu. V tom čase navštívil vo väzení otca Maxima posol uniatského metropolitu Andreja Šeptického, kňaz Nikita Romaniuk, ktorý mu ponúkol návrat do únie. Ten návrat mal byť rovnoznačný s prepustením z väzenia. Otec Maxim ho však odmietol. V apríli 1914 sa začal proces, ktorý presiahol hranice všetkej čestnosti. Predsedom súdu bol poradca Lewicki s dvoma pomocníkmi – sudcami a personálom. Do rozsudku o vine a treste obžalovaných bolo zainteresovaných 24 sudcov pod prísahou. Každého z obžalovaných oddelene zastupoval jeden advokát, a okrem toho Dr. Solecki, poľskej národnosti, súčasne zastupoval všetkých štyroch väzňov. Na pojednávaní bolo vypočutých viac než tisíc osôb, “vrahov pravoslávia“, ktorí vypovedali nepravdivé a veľmi zavádzajúce informácie. Po vypočúvaní svedkov prišli na rad advokáti. Po dlhých, skoro až dva dni trvajúcich obranných rečiach a vykonaní všetkých formalít sa súd odobral poradiť. Po desiatich minútach bol vyhlásený rozsudok, ktorý znel: “Všetci štyria sú jednohlasne zbavení viny a oslobodení od trestu“. Dva dni po vyhlásení rozsudku, 7. júna 1914 opustil o. Maxim väzenie a opäť sa vracia do rodnej Ždyne. Spoluobvinení v tomto procese sa necítili v Poľsku bezpečne, a tak vycestovali do zahraničia, Ruska a Švajčiarska. Otec Maxim plnil svoju kňazskú službu vo svojej dedine iba šesť týždňov a počas svojho celého života iba trochu viac ako štyri mesiace.

Po vypuknutí 1. svetovej vojny, v prvých dňoch mobilizácie je znovu uväznený, no tentokrát vo väznici v Gorliciach. Taký istý osud postihol aj väčšinu obyvateľov jeho rodnej dediny Ždyňa, dokonca aj jeho blízkych, otca, matku, brata a ženu , ktorí boli obvinení z rusofilstva a údajnej náklonnosti k Rusku. Rakúšania videli v každom pravoslávnom kresťanovi svojho nepriateľa – ruského špióna. Matuška Pelágia nemala ľahký život. Keď sa vydala, určite nepredpokladala, že častejšie bude očakávať väzneného muža, ako žiť po jeho boku. 12. augusta bola uväznená. Nevedno prečo, nebola hneď prevezená do väzenia v Gorliciach. Viac ako deväť dní bola zadržiavaná v dome richtára v dedine Rzepiennik neďaleko Biecza. Až 21. augusta ju previezli do Gorlic, kde spočiatku bola umiestnená v cele, nachádzajúcej sa v pivniciach – suterénoch, spolu s cigánkami zadržanými za bežné krádeže. Tieto priestory boli pod ľudskú dôstojnosť. Neskôr bola premiestnená do jednomiestnej, temnej a úzkej cely na prvom poschodí. Kdesi v susedných celách sedeli o. Maxim a jeho otec Timotej.

V tom čase sa nad hlavami uväznených Lemkov začali schádzať čierne mraky. Na fronte poddaní cisára Františka Jozefa hynuli od ruských guliek, a tu, v zasnenom mestečku na periférii monarchie, sa dialo niečo úplne vymykajúce sa ľudskej logike. Treba uznať, že jedna obeť spomedzi väzňov by bola dobrá výstraha pre Rusínov, aby ochladila ich rusofilské sympatie. Otec Maxim so svojou väzenskou minulosťou sa javil ako najlepší kandidát na danú vec. Jeho zlikvidovanie malo strhnúť duchovné autority a položiť koniec rodiaceho sa národného povedomia Lemkov, čo pre Rakúšanov bolo veľmi nevýhodné.

5. septembra prišiel do Gorlíc priamo zo Salzburgu šesťdesiatčlenný oddiel rakúskych žandárov, vykonávajúcich exekúcie (popravy). Z Linzu prišiel rotmajster Dietrich. Ako sa neskôr ukázalo, to on odohral rolu prokurátora i sudcu, odsúdiac o. Maxima Sandoviča na trest smrti bez akéhokoľvek vyšetrovania.

6. septembra 1914 je otec Maxim na nádvorí gorlického väzenia bez súdu a rozsudku, na rozkaz rotmajstra Dietricha z Linzu, zastrelený. Po vyvedení otca Maxima z cely, mu rotmajster Dietrich sňal kovový kňazský kríž a kriedou mu na reverendu nakreslil kríž. Oproti neho vo vzdialenosti asi päť krokov, postavil dvoch vojakov s nabitými puškami. Na rozkaz, bolo z pušiek vystrelené. Po prvom výstrele, stihol ešte otec Maxim padajúc na zem, zvolať: “Nech žije ruský národ a pravoslávna viera“. (Podľa iných dokumentov, jeho posledné slova zneli: “Nech žije sväté pravoslávie…“) Ranený otec Maxim bol dobitý strelou z pištole do hlavy (tak prikazoval predpis, týkajúci sa popravy odsúdencov). Z väzenských okien sa na popravu pozerali aj väzni, medzi ktorými boli aj otec Timotej a jeho tehotná žena Pelágia. Telo otca Maxima bolo pochované bez kňaza na okraji gorlického cintorína, pod oplotením.

Deň popravy pripadol na nedeľu 6. septembra. Tak na to spomínal o. Wasyl Kuryllo z Floriniek (1861 – 1940), ktorý bol v skupine, ktorá obetavo plnila vojenské zločiny Habsburskej monarchie voči Lemkom v rokoch 1914 – 1917. Toho dňa o 5. hodine ráno vošiel do cely o. Maxima väzenský dozorca Nožyňski, ktorého väzni opisovali ako staršieho človeka, jeden z mála, ktorí zaobchádzal s väzňami dosť ľudsky. Prikázal väzňovi, aby sa pripravil na cestu. Medzitým odišiel do ciel, kde boli uväznení jeho žena a otec. Obidvoch vyprevadil akoby na prechádzku, no v skutočnosti ich doviedol do cely, ktorej okná smerovali na nádvorie budovy. Tam, len oni dvaja, mali pozerať na smrť muža i syna, o čom nemali ešte ani len tušenie. Pred celou o. Maxima sa začali schádzať tí, ktorí mali vykonať popravu: rotmajster Dietrich, súdny poradca Kalczyňski, štyria žandári a dvaja vojaci na čele s dozorcom. O 6. ráno vošiel do cely znovu Nožyňski, aby vyviedol odsúdeného na miesto popravy. Keď ten, presvedčený že odchádza, chcel si zobrať svoje veci, dozorca mu prikázal, aby si ich nechal na mieste. Verzie tejto udalosti uvádzané spoluväzňami o. Maxima a prihliadajúcich sa z toho miesta, sa vo výpovediach svedkov líšia niekoľkými detailami.

Podľa prvej informácie ho z budovy súdu a zároveň aj z väzenia vyviedli na dvor dvaja vojaci, držiac ho popod ruky. Dlane mal zviazané z tylu a oči mal previazané plátenou páskou. Tak ho postavili ku stene. Vo vzdialenosti štyroch krokov stáli dvaja žandári a mierili na neho nabitými zbraňami. Majúc zaviazané oči, nevidel ani ich, ani zhromaždených na mieste. Aj napriek tomu, že bola nedeľa a dosť včasne ráno, bol tam dosť veľký dav zvedavých ľudí. Vedomý toho, čo za chvíľa ma prísť, prechýlil sa na ľavú stranu a poklesol. Vtedy dozorca skríkol: “Stoj“! O. Maxim vediac, že sa už lúči s pozemským životom, hlasno povedal: “Hóspodi, blahosloví“! Vtedy padli na rozkaz dva výstrely a dve guľky prešli cez odsúdeného. Ranený nepadol hneď na zem, ale zosunul sa na stenu budovy. Oslabeným hlasom vyriekol posledné slová: “Nech žije ruský národ a sväté pravoslávie“! Po týchto slovách prišiel k nemu dozorca, vytiahol revolver a strelil ho do hlavy. Duchovný vtedy padol na zem, už mŕtvy. Telo zobrali na prestieradle vojaci a vložili ho do už pripravenej, z obyčajných dosiek zbitej truhly. Na mieste popravy zostali v stene dve krvavé diery – stopy po guľkách.

Ináč si túto udalosť zapamätal Lukáš Vaňko, ktorý v ten deň prišiel do Gorlic odovzdať uväznenému otcovi peniaze: “V nedeľu 6. septembra o 7. hodine ráno upútal moju pozornosť nezvyklý ruch v uliciach. Pred súdom a v jeho blízkosti sa zhromažďoval dav, ktorý niečo očakával. Okrem mužov tu boli aj ženy a mládež. Prislúchal som k ich rozhovorom a k môjmu veľkému údivu a žiaľu som sa dozvedel, že teraz bude popravený “moskovský pop zo Ždyni“. Srdce mi stislo od bôľu, a rozhodol som sa zostať, aby som bol svedkom mučeníckej smrti o. Maxima. Pred budovou súdu stála skupina úradníkov a žandárov. Po niekoľkých minútach napätého očakávania, ktoré pre mňa trvali celú večnosť, vyprevádzali o. Maxima z väzenia. S dôstojnosťou išiel po mučenícku smrť. Odetý v riase, akurát náprsný kríž mu bol odobratý. Bol postavený pri stene a okresný náčelník Mitschka prečítal rozsudok, z ktorého som si zapamätal len toľko, že trest sa vykonáva nie z moci rozhodnutia súdu, ale z vojenského rozkazu. Po prečítaní tohto rozsudku prišiel jeden zo žandárov k o. Maximovi, aby mu zviazal ruky, no on ho prosil, aby to nerobil. Vtedy mu zrobil tento žandár bielou kriedou znak na prsiach. Vo vzdialenosti niekoľko krokov od o. Maxima stal žandár z tirolských strelcov. Zaznel rozkaz: “Raz, dva, tri“! Padol výstrel. Duchovný zadržal a pozbieral ešte posledné sily“.

Mladý Vaňko spomínal, že vlastne vtedy padla ta slávna posledná veta odsúdeného, po tom, čo mu hlava padla na prsia a celým telom sa oprel o stenu, kedy každú chvíľu už mal padnúť na zem. Vtedy sa hrozivý ženský krik niesol celým okolím. To žena Pelágia sledovala spoza väzenských mreží smrť svojho muža a strácajúc pri tom vedomie padla na podlahu cely. Zhromaždení na nádvorí obrátili svoju pozornosť na druhé okno tej istej cely. To Timotej Sandovič zúfal nad stratou svojho syna. Ten krik jeho blízkych bol určite aj reakciou na jeho dobitie, na ktoré už mladý svedok nemal sily sa prihliadať. Keď úradníci, žandári a niektorí ľudia z davu podišli bližšie k ležiacemu o. Maximovi, rozliahol sa osudný výstrel. Podľa Vaňka, ktorý v tej chvíli otočil hlavu, jeden zo žandárov priložil revolver ku hlave ležiaceho duchovného a takým spôsobom skrátil dokonávanie mučeníka.

Zvuk výstrelov pritiahol väzňov k oknám. Krik žandára: “Od okien, lebo každý bude zastrelený!“ im nedovolil sledovať, ako vynášajú telo zabitého z podvoria. Až keď ho vložili do truhly, povedali väzňom: “Prosím, nebojte sa! Nebudeme strieľať, chceme len urobiť vyhlásenie“. Vyhlásenie hovoril po nemecky rotmajster Dietrich a do poľštiny tlmočil dozorca: “Pán rotmajster si žiadal vydať Maximoviča“, tak prekrútil jeho priezvisko “a ten bol zastrelený na jeho zodpovednosť! Keby niekto spravil niečo podobné, čo on, tak bude zastrelený“! Bolo jasné, že poprava bola vykonaná z moci rozkazu rotmajstra Dietricha. Takže strážnik Nožyňski, hovoriac s Timotejom Sandovičom, vinil dôstojníka za celú udalosť.

Jeden z úradníkov vraj povedal Lukášovi Vaňkovi, že 5. septembra o 11. hodine v noci prišiel rozkaz z vojenského štábu v Krakove, aby bol rozsudok na Maxima Sandoviča vykonaný a to čo najskôr. Odsúdený prosil o dovolenie napísať list svojej žene, čo mu bolo aj umožnené. Zatiaľ čo osobná rozlúčka so svojou ženou a otcom mu nebola dovolená, aj keď to veľmi prosil. Informácie, ktoré podáva mladý svedok Vaňko sú málo vierohodné, pretože výpovede iných osôb, ktoré sú s tým spojené aj Nožyňského to nepotvrdzujú. Ani kňaz Kuryllo nespomína túto informáciu.

Otázne je, či naozaj z vojenského štábu v Krakove odišla o 11. hodine v noci depeša s takýmto rozkazom alebo konanie rotmajstra Dietricha bolo samovoľné. Rozstrieľaný duchovný bol v tajnosti zakopaný na gorlickom cintoríne, pod plotom. Dokonca ani presne nevedeli, kde je jeho telo zakopané. Jeho najbližším nebolo dovolené, aby vykopali telesné pozostatky o. Maxima. Bolo im dokonca zakázané vykonať akýkoľvek obrad, ani ako nad kňazom, ani ako nad prostým kresťanom. Jeho telesné pozostatky boli až v roku 1922 nájdené a jeho otcom Timotejom Sandovičom identifikované. Nápomocný pri nájdení tela bol človek, ktorý v septembri 1914 zakopával truhlu s o. Maximom. Telo bolo rozpoznané podľa topánok, ktoré už pred uväznením podaroval otec svojmu synovi.

Po smrti muža bola matuška Pelágia predvolaná do kancelárie súdu. Súdny poradca Kalczyňski jej oznámil, že sa už môže vrátiť domov. Ukrivdená, vyčerpaná udalosťami predošlého mesiaca a pri tom tehotná, to odmietla. S dôstojnosťou sa rozhodla rozdeliť si tento údel so svojimi najbližšími, keď sa dobrovoľne rozhodla nastúpiť do koncentračného tábora v Talerhofe v Rakúsku, kde aj bola prvým transportom 14. septembra večer vyvezená. Ako jediná žena dostala lístok do vagónu tretej triedy – pre osoby. Cestovala spolu s Timotejom Sandovičom. Ostatní spoluväzni boli naložení do nákladných vagónov, ktorými pred tým boli prevážané kone. 17. februára 1915 sa jej v nemocnici v Grazi narodil syn, ktorému dala meno Maxim. Neskôr sa taktiež ako otec, stal pravoslávnym kňazom.

Dnes budova okresného súdu v Gorliciach na Warmiňskiego ulici plne pulzuje životom. Väčšina obyvateľov mesta ani nevie, čo sa tu v lete 1914 odohralo. Na väzenskom múre už nie sú stopy po guľkách, ktoré zobrali o. Maximovi život. V 90. rokoch bola umiestnená vo výške asi dvoch metrov tabuľa s nadpisom po lemkovsky: “Tu dňa 6.9.1914 zahynul mučeníckou smrťou, zastrelený rakúskymi žandármi, otec Maxim Sandovič, syn lemkovskej zeme. K 80-tému výročiu smrti verní Lemkovia“. Spomienka na sv. Maxima Gorlického je medzi Lemkami už od konca vojny veľmi uctievaná.

Motto: „Nemôžeme zmeniť zem na raj, ale môžeme zabrániť, aby sa zmenila v peklo“.

Pred niekoľkými rokmi /15.novembra 2010/ zomrel človek, ktorý už za svojho života bol ľuďmi považovaný za „živého svätého“, o ktorom sa hovorilo, že už za života žil skôr v nebi ako na zemi. Tento drobný človiečik bol svedkom živej viery a duchovným velikánom našej doby.

Jeho blízky spolupracovník biskup Antonij Pantelič spomína – Patriarcha každý deň slúžil liturgiu a pri každej vykladal práve čítané úryvky Evanjelia. Veľmi málo spal a rád slúžil skoro ráno. Takmer vždy liturgiu slúžil kňazským spôsobom, bez všetkej biskupskej pompy, bez diakona a takisto sám konal proskomidiu.

Bol nesmierne skromným človekom. Veľmi málo jedol a pil, vo všetkom sa snažil uspokojiť s málom. Keď bol na cestách a nocoval v hoteloch, kde boli komfortné postele, stále spal po sediačky v kresle. Personál sa stále čudoval, ako spal, keď ani len nerozostlal posteľ.

Patriarší diakon, otec Nebojsa Topolič, na neho spomína - Bol živým príkladom evanjeliového pastiera. V plnom význame toho slova žil s Christom. Ako pravoslávny mních sa postil – nejedol mäso, v pondelky, stredy a piatky dodržiaval strohý pôst. Každé ráno v malej kaplnke slúžil bez chóru, bez diakona liturgiu, sám sa obliekal do bohoslužobných rúch, sám podával prijímanie. Podriasnik a riasu mal od času, kedy bol do nich postrihnutý, a to je vyše päťdesiat rokov. Dvoje oblečenie, ktoré mal, si sám pral, žehlil i opravoval.

Pani Todorovič rozpráva, ako na audiencii u patriarchu si s hrôzou všimla patriarchovu obuv – boli to staré bagandže, už roztrhnuté a znova zašité. Pomyslela si „aká hanba pre nás Srbov, keď náš patriarcha musí chodiť takto otrhaný., ... niekto mu ani nepodaruje topánky“. V tú chvíľu sa k nej obrátil patriarcha: „Pozrite, aké mám pekné črievice. Našiel som ich pri popolniciach, keď som šiel na patriarchát. Niekto ich vyhodil, a pritom sú z pravej kože. Trochu som ich pozašíval a ešte roky môžu slúžiť“.

Mal celé obuvnícke náradie. Neraz sa stalo, keď slúžil po rôznych chrámoch a všimol si, že kňaz mal roztrhnuté riasu, či ryzy, povedal: „Prines to ku mne, opravím ti to...“

Do posledných dní bol veľmi pracovitým človekom. Čas mal rovno rozdelený: 4 hodiny spánku, 4 hodiny duševnej práce, 4 hodiny fyzickej práce a 4 hodiny na modlitbu. Robil všetko, čo bolo potrebné. Neraz sa stávalo, že pracoval na opravách budovy patriarchátu, čistil zámky, či opravoval elektroinštaláciu.

Patriarcha Pavel veľmi veľa písal. Venoval sa hlavne liturgike a výkladu Evanjelia. Do hĺbky poznal diela svätých otcov, cirkevné kanóny a bohoslužobný typikon.

Že bol človekom skutočne skromným svedčí aj fakt, že k cestovaniu auto patriarchie používal iba v čase oficiálnych návštev. Keď slúžil poblízku Belehradu, jednoducho sadol na autobus, či električku a cestu strávil v neraz humornom rozhovore s ľuďmi. Mal rád ľudí. Bol ich spovedníkom. Často spovedal jednoduchých ľudí a boli dni, kedy k patriarchovi na spoveď mohol prísť každý, kto len chcel. Prijímal každého.

Raz, keď prichádzal k budove patriarchátu, pozoroval autá zahraničných značiek, ktoré stáli pred vchodom. Zaujímalo ho, čie sú tie autá. Keď mu povedali, že patria biskupom, patriarcha s úsmevom poznamenal: „Keď majú také autá s vedomým Spasiteľovho príkazu chudoby, aké by asi mali, keby sme ten príkaz chudoby nemali?“

Inokedy, keď letel na oficiálnu návštevu, počas letu nad oceánom sa lietadlo dostalo do turbulencie a začalo sa otriasať. Mladý biskup, ktorý sedel pri patriarchovi sa ho spýtal, čo hovorí na to, keby sa lietadlo teraz zrútilo. Patriarcha spokojne odpovedal: „Čo sa mňa osobne týka, budem to brať ako akt spravodlivosti. Za svoj život som zjedol toľko rýb, že nebude nič divné na tom, keď teraz oni zjedia mňa“.

Na pozadí tohto skromného a svätého života vidíme aj zoznam toho, čo sa patriarchovi Pavlovi podarilo spraviť pre život a organizáciu Cirkvi. Vydáva mnoho liturgických a duchovných kníh, obnovujú sa a zakladajú eparchie, duchovné školy. V r. 1992 bol „uzdravený“ tzv. „americký rozkol“ Srbskej Pravoslávnej Cirkvi, takisto sa pokročilo v riešení „macedónskeho rozkolu“, a napriek silnému odporu macedónskej vlády bolo obnovené pravoslávne Ochridské arcibiskupstvo.

Zdá sa, že vladyka Pavel bol na svoje miesto ozaj predurčený Bohom. A to nielen v súvislosti s tým, že ho za patriarchu určil los. Ale o tom svedčí celý jeho život od najútlejšieho veku. Od detstva mal chatrné zdravie. Jeho okolie neverilo, že môže prežiť. Dokonca mu raz aj zapálili sviečku, lebo si mysleli, že skonal. Keďže sa pre svoje slabé zdravie nehodil na gazdovskú prácu, dali ho na štúdia; i tak sa dostal na Duchovnú akadémiu. Druhý krát skoro zomrel počas II. svet. vojny, kedy pomáhajúc deťom utečencov, sám dostal tuberkulózu. Lekári mu dávali najviac tri mesiace. Vždy zázrakom prežil.

Svojmu národu neustále opakoval: „Buďme ľuďmi... Nech pomôže Boh nám i našim nepriateľom... Až raz staneme pred našimi predkami, aby sme sa nemuseli pred nimi hanbiť a oni, aby sa nehanbili za nás“. Všetky jeho slová niesli v sebe evanjeliového ducha pokoja a zmierenia, jeho skutky ukazovali to, čomu chcel naučiť svoj národ.

A aký je jeho odkaz nám, pravoslávnym kresťanom dneška? „Pravoslávna Cirkev, - povedal vladyka Pavel, - počas 2 tisíc rokov hlása učenie Evanjelia, aby ho ľudia poznali a žili v súlade s Christovými prikázaniami a tak dosiahli spásy. Pozemský život máme iba jeden, a keď dospejeme konca, márna je potom ľútosť, že bol ľahkomyseľne a nedôstojne prežitý. Preto Cirkev vyzýva zástupcov všetkých pokolení, a každého človeka zvlášť, aby sa zodpovedne zamyslel nad cieľom svojho života, nad zmyslom existencie ľudstva i každého z nás. Spolu s tým Cirkev ukazuje cestu evanjeliových prikázaní, ktorou majú ísť všetci kresťania. Túto misiu bude Cirkev konať aj v treťom tisícročí, až do konca sveta“.

na podstave materiálov z pravoslavie.ru.,

pripravil jerej Dušan N. Tomko

V mesiaci máj si pripomíname jedného zo svätých našej miestnej Cirkvi a patróna našej Michalovsko-košickej eparchie, svätého kňaza Alexeja Tótha.

Otec Alexej sa narodil 18. marca 1854 v obci Kobylnica pri Giraltovciach. Pochádzal z kňazskej rodiny. Jeho otec a brat Viktor boli kňazmi a strýko Nikolaj bol biskupom v Prešove.

Mladý Alexej dostal výborné vzdelanie. Ovládal niekoľko jazykov, s veľkým záujmom študoval cirkevnú históriu a kanonické právo. Rok študoval v rímskokatolíckom seminári v Stregone a tri roky v uniatskom seminári v Užhorode. Štúdia teológie dokončil v Prešove.

 Oženil sa s dcérou uniatského duchovného Mihaliča, Rozáliou. 18. apríla 1878, bol vysvätený a ustanovený za kaplána v Homrogd (Maďarsko). Skoro mu zomrela manželka a jediný syn. Táto tragická udalosť ho priviedla k ešte oddanejšej službe Bohu.

V máji 1879 bol vymenovaný za tajomníka prešovského biskupa Nikolaja Tótha a riaditeľa sirotinca. V r. 1881 ho biskup Tóth vymenoval za riaditeľa uniatského seminára v Prešove, v ktorom prednášal cirkevné dejiny a kanonické právo.

Farnosť Chrámu svätej Márie v Mineapolise v Minnesote (USA) poslala prešovskej eparchii žiadosť o duchovného a zároveň peniaze na cestu. V októbri 1889 bol za duchovného tejto farnosti ustanovený otec Alexej (15.11.1889 pricestoval do Ameriky a 27.11. na Deň Vďakyvzdania slúžil prvú liturgiu v Minneapolise).

Mesiac po svojom príchode, 19. decembra 1889, odišiel otec Alexej predložiť osobné doklady a požiadať o požehnanie miestneho rímskokatolíckeho arcibiskupa Irelanda, ktorý stál na čele amerických rímskokatolíkov. Ireland, oddaný záujmom amerikanizácie, odmietol používanie iného jazyka počas bohoslužieb než anglického, zároveň odmietol uznať otca Alexeja ako zákonného katolíckeho duchovného a nedovolil mu slúžiť v jeho biskupstve.

Napriek pochybnostiam, ktoré sa objavili, otec Alexej a jeho veriaci neprestávali v hľadaní vecí potrebných pre Cirkev. Ako napísal v r. 1896 pravoslávnemu biskupovi Nikolajovi, keď mal finančné problémy, „stále vzýval Božie meno a nestrácal srdce, ani neupádal do beznádeje.“
Nielenže neupádal do beznádeje, ale vidiac tieto problémy, vrhal sa do nich s podnikateľským duchom. Otvoril malú predajňu potravín, kde pracoval ako pekár. Z týchto malých príjmov živil seba, pomáhal chudobným veriacim a zisk z obchodu použil na zaplatenie správcu chrámu a kantora.

Neustále úsilie vtedajších rímskokatolíckych biskupov o ovládnutie gréckokatolíckeho duchovenstva a veriacich, ho doviedlo zamyslieť sa nad svojou vierou, svätootcovskou tradíciou a cirkevno-kanonickou príslušnosťou. Preto 8. decembra 1890 napísali list na ruský konzulát s otázkou, či je tam biskup a prosil o kontakt na neho.

27. januára 1891 otec Alexej zvolal mimoriadne zhromaždenie rady a veriacich, kde jednomyseľne schválili prechod do Pravoslávia. Vo februári 1891 otec Alexej spolu s veriacim Pavlom Podanym prišli na Ruský konzulát, kde sa stretli s biskupom Vladimírom. Otec Alexej vyhlásil svoju túžbu slúžiť pravoslávnej Cirkvi, zachovávajúc jej vieru. Rusi boli prekvapení existenciou uniatov v Amerike a boli dojatí ich horlivou túžbou vrátiť sa späť do Cirkvi ich otcov. Biskup Vladimír súhlasil s ich vstupom do pravoslávnej Cirkvi.

25. marca 1891 biskup Vladimír prijal otca Alexeja spolu s jeho 361 veriacimi do zväzku pravoslávnej Cirkvi. Veriaci volali: „Sláva Bohu za Jeho veľkú milosť!“ V júli 1892 boli Posvätnou Synodou Ruskej cirkvi prijatí oficiálne do pravoslávnej aljašskej a aleutánskej eparchie.

Napriek tvrdým podmienkam a všetkým prekážkam, ktoré sa mu neustále stavali do cesty, otec Alexej pokračoval vo svojej začatej práci v Amerike. Našiel si aj čas písať veriacim, ktorým radil ako žiť podľa pravoslávnych spôsobov, kde kládol dôraz na výchovu, čistotu, triezvosť a naúčanie od detského veku náboženskému a bohoslužobnému životu.

Svätý Alexej bol uznávaným kazateľom, ktorý svedčil o pravosti pravoslávnej viery. Biskupi si cenili jeho dar kázania a schopnosti prezentovať utrpenie pravoslávnej Cirkvi v pohnutých dejinách a často ho posielali učiť a kázať do slovanských komunít na východe Spojených Štátov, dokonca do Kanady, kde vysvetľoval rozdiely medzi pravoslávím a inými kresťanskými vyznaniami, pričom zdôrazňoval, že cesta k spáse je v pravosláví. V Pennsylvánii, vo Wilkes-Barre, sa začalo šíriť hnutie za návrat do pravoslávnej Cirkvi. Veriaci, ktorí poznali svätého Alexeja z jeho návštevy vo Wilkes-Barre, začali uvažovať o podobnom kroku ako kedysi učinil svätý Alexej a jeho farnosť svätej Márie v Minneapolise – o pripojení sa k Ruskej pravoslávnej cirkvi. 12. novembra 1892 kurátorsky zbor farnosti požiadal svätého Alexeja, aby prijal farnosť pod svoje duchovné vedenie. Farnosti odpísal veľmi dlhým listom, kde vysvetľoval vážnosť veci, o ktorú ho požiadali. Kurátori odpovedali krátkym telegramom: „Všetko si uvedomujeme rovnako dobre ako Vy“.

3. decembra 1892 otec Alexej vykonal 1 500 km dlhú cestu z Minneapolisu do Wilkes-Barre. V zaplnenom farskom úrade znova vysvetľoval veriacim vážnosť tohto ich rozhodnutia.  O niekoľko dní, na ďalšom farskom zhromaždení, sa otec Alexej oficiálne spýtal, či chcú vstúpiť do Pravoslávnej Cirkvi a podriadiť sa pravoslávnemu biskupovi v San Francisku. Otec Alexej dal potom petíciu pre biskupa Nikolaja prečítať v ukrajinčine a slovenčine. Po prečítaní petície sa veriacich opýtal, či prečítanému rozumeli a či s tým súhlasia. Dostal kladnú odpoveď. Po tejto odpovedi sa Alexej na 15 minút vzdialil a veriacim dal poslednú možnosť, ešte raz si všetko zvážiť. Dohodli sa, že ak bude aspoň jeden z veriacich proti petícii, Alexej sa pokojne vráti do Minneapolisu, akoby sa nič nestalo. Po Alexejovom návrate veriaci potvrdili svoje rozhodnutie. Hlavný kurátor potom otcovi Alexejovi odovzdal kľúč od chrámu so slovami: „V mene farnosti vám slobodne odovzdávam náš chrám a jeho vlastníctvo.“

Koncom r. 1908 sa zdravie otca Alexeja veľmi zhoršilo. 7. mája 1909 otec Alexej odišiel na večnosť k svojmu Stvoriteľovi. Bol pochovaný vo Svätotichonskom monastieri v Južnom Canaane, Pennsylvania. Jeho pohrebu sa zúčastnilo niekoľko tisíc veriacich, ktorí ho v procesii na čele s biskupom Platonom, sprevádzali na miesto uloženia 4 míle.

Už počas svojho života dal svojmu dielu dobré základy. Jeho misijná práca mala veľký vplyv na návrat do Pravoslávia mnohých ľudí na Slovensku. Práve v Mineapolise prijali Pravoslávie mnohí naši prisťahovalci, najmä z Becherova a okolia, čo potom dalo podnet na prechod do Pravoslávia aj v našom regióne. Otec Alexej Tóth bol osobne svedkom návratu do Pravoslávia okolo 20 000 Karpato-Rusov a Haličanov, zriadenia alebo návratu 17 farností z celej Ameriky. Za spoluúčasti pokračovateľov jeho diela v Amerike a Európe počet veriacich navrátených do Pravoslávia dosahuje takmer štvrť milióna. Pre svoju prácu pre Boha a sv. Pravoslávie bol Alexej Tóth slávnostne kanonizovaný za svätého 29. mája 1994. 7 rokov po smrti svätého Alexeja, keď chceli preniesť ostatky svätcovho tela do nového hrobu, blízko chrámu Svätotichonského monastiera, našli jeho telo neporušené.

Ostatky sv. Alexeja Tótha sú uložené v biskupskej kaplnke na Úrade Eparchiálnej rady Michalovsko-košickej pravoslávnej eparchie v Michalovciach a v chráme Narodenia Presvätej Bohorodičky v Zemplínskej Širokej.

pripravil jerej Dušan N. Tomko

Deduško

Duchovné deti ho volali jednoducho – deduško. Aj vyzeral ako deduško: starý, biedne zaodetý. Kto by za tým obyčajným výzorom hľadal duchovného, prozorlivého starca, pôstnika a modlitebníka? Práve takým však bol jeroschimonach Konstantín (Šipunov), ktorý svoj podvih neniesol v starom monastieri, ani niekde v samote pustine, ale v strede mesta Sverdlovske, práve v čase rozkvitajúceho budovania komunizmu, v čase budovania grandióznych stavieb a lámania päťročníc. Tajné vyznávačstvo deduška Konstantína - jeho nočné bdenia, slzy pokánia, neustála modlitba, - nezapadali do tohto času ambicióznych plánov sovietskej vlády a modernej spoločnosti. Ale aj tak prichádzali za týmto starcom „sovietski ľudia“ zblízka i zďaleka, aby počuli živé slovo Božie, aby im odkryl ich duchovnú cestu, aby pocítili pomoc modlitieb „deduška“. Pravoslávna Cirkev bola pošliapaná, zahnaná do podzemia, no neprestala žiť, a žila ďalej vďaka aj takým skutočným duchovným pastierom, akým bol otec Konštantín.

Nič v jeho živote nešlo tak, ako si to predstavoval. Od detstva chcel ísť do monastiera, no prišlo ženiť sa. Potom sa chcel tešiť z radosti svojich siedmych detí, no zo siedmych detí otca Konstantína ostali žiť iba dve dcéry, aj tie sa akosi nevydarili. Štyria synovia zahynuli vo vojne, najmladší zomrel ešte ako dieťa. Namiesto radosti tovarišilo jeho životu utrpenie a vytrpieť si toho vo svojom živote musel nemálo.

* * * * * * * * * * * * *

Narodil sa v r. 1877 v sedliackej rodine, ktorá ho naučila žiť podľa viery. Tužil svoj život prežiť ako monach, aj nejaký čas strávil v Belohorskom monastieri. Musel však odísť do služby vo vojsku. Slúžil v Petrohrade, kde sa niekoľkokrát stretol s všeruským pastierom, sv. spravodlivým otcom Joanom Kronštadským, ktorý mu predpovedal jeho budúcu službu starca, duchovníka.

Po skončení vojenskej služby sa Konstantín oženil. Spočiatku pracovali obaja mladí manželia ako dedinskí učitelia, no Konstantín nezanechal svoju túžbu slúžiť Hospodu Bohu a niekoľko rokov neskôr prijíma kňazské svätenie. Avšak, ich rodinný život poznačila tragédia. Skoro ovdovel, jeho manželka zomrela na tuberkulózu a otec Konstantín ostal sám so siedmymi malými deťmi. Lenže tragédia nepostihla iba jeho, ale aj celé Rusko. Prišli porevolučné roky, ktoré vyhlásili otvorenú vojnu Bohu a všetkým, ktorí sa k Nemu hlásia.

Otec Konstantín žil až do r. 1930 v malej dedine Palkino, kde bol ešte otvorený chrám a tu slúžil Hospodu Bohu. Až do dňa, keď raz, neskoro v noci, vylákali otca so Svätými Darmi „k chorému“, ako sa ukázalo, bolo to klamstvo s istým zámerom. Ešte bol báťuška len neďaleko od domu, prepadli ho a dubovými palicami ho takmer dobili k smrti. Po tomto incidente už nemohol slúžiť, stále chorľavel a tak musel odísť na odpočinok.

V čase vojny prišli báťušku zatknúť. Na dvoch autách odviezli od neho ikony, knihy a ďalšie veci. To, že ostal paralyzovaným, ho uchránilo od uväznenia. Zdá sa, že NKVD pri stave, v akom ho našli, v ňom nevidela žiadnej hrozby pre mocnú sovietsku stranu. Na nohy sa otec Konstantín postavil o niekoľko rokov, pred koncom vojny. V bolesti a trápení sa formovala duša skutočného podvižníka, pripraveného ísť za Christom až ku golgotskému krížu.

Po vojne musel otec Konstantín odísť žiť k staršej dcére Raise, ktorá mala veľmi komplikovanú povahu, do Jekaterinburgu. V tom čase už starec prijal najprv monašesky, neskôr schimonašesky postrih. Prichádzalo k nemu veľa ľudí, ktorí u neho hľadali duchovnú pomoc. Stalo sa, že Raisa jedných vyhnala, inokedy na ďalších nakričala. Raz za starcom prišiel chudobný, otrhaný starček. Otec Konstantín mu dal kúsok mydla a košeľu. Toľko, čo chudák vyšiel, Raisa vybehla za ním a mydlo mu zobrala. Starček sa hneď volal na „dedka“. Otec prosil Raisu, aby mu dala mydlo. Dala mydlo chudákovi, ale keď sa vrátila do domu, v zlosti polenom po ruke udrela svojho otca, báťušku Konstantína. Veľa si vytrpel od svojej dcéry, ale nikdy sa nesťažoval, len horko plakal a modlil sa za ňu.

Celý ten čas žil v tmavom kúte, kde sa vmestila akurát drevená pohovka, na ktorej spal a stolička pod oknom pre hostí. Namiesto matraca staré kabáty a vankúšom mu bola stočená deka. Málokedy to však potreboval, keďže skoro nikdy nespal. Väčšinou čítal, alebo sa modlil. Jedol raz denne, aj to veľmi jednoducho – zemiaky, kapustu, neraz len cukrovú vodu. Mäso nikdy nejedol, dokonca nechcel ani vidieť mäsité pokrmy.

Jeho duchovné deti spomínajú, že s hoci akým problémom mohli prísť za ním, vždy od neho odchádzali akoby na krídlach. S láskou každého prijal, vypočul, poradil. Pred tým, ako mal niekomu dať radu, odpoveď na niečo, stále sa modlil. Vlastne, stále sa modlil, neustále opakujúc slová Isusovej modlitby.

Aj svoje duchovné deti učil tejto veľkej modlitbe. Mnohí z nich žili rodinným životom, zaneprázdnení hospodárstvom, prácou, aby zabezpečili pre svoje rodiny „každodenný chlieb“., ale aj ich báťuška Konstantín neustále napomínal, aby nezabúdali na modlitbu. Hovoril: „Aj keď perieš, či plákaš, opakuj slová Isusovej modlitby. Takisto, aj o každodennom čítaní Evanjelia starec hovoril ako o nevyhnutnom pre každého kresťana. Dobre poznal starosti každodenného života, ktoré neraz zaberajú celý čas človeka, ale poukazujúc na spasiteľnú silu Božieho slova, odporúčal nájsť si aspoň minútku a prečítať si hoci iba niekoľko slov. Keby sa nepodarilo dostať sa ani k prečítaniu tých niekoľkých slov v priebehu dňa, tak aspoň „priložiť sa“ k Evanjeliu – aj to prináša neopísateľný úžitok. Tiež odporúčal častejšie čítať evanjeliovú stať Hospodinovej reči na hore, ktorá je prikázaním, ale aj zasnúbením kresťanského života, podľa ktorej bude Hospodin súdiť svet.

BÁŤUŠKA KONSTANTÍN SVOJIM DUCHOVNÝM DEŤOM

Hospodin Boh požehnal otca Konstantína za jeho pokoru a veľkú lásku k Bohu a blížnym mnohými blahodarmi, medzi iným - darom prozorlivosti. Zostalo mnoho svedectiev o tom, ako starec predpovedal ľuďom ich budúcnosť, či pri spovedi sám odkrýval zabudnuté hriechy kajúcnikov.

Jedna žena veľa počula o otcovi Konštantínovi, vedela ako vyzerá, ale osobne ho nikdy nestretla. No raz, keď stála v chráme, zrazu vyšiel bočnými dverami ikonostasu. V duchu si pomyslela: „Taký dedko, ... akýže prozorlivec?!“ Vtedy podišiel k nej, pohladkal ju po hlave a hovorí: „Pravdu máš, Nastenka. Aký som ja prozorlivec, ... len obyčajný dedko“. Žena padla starcovi k nohám, prosila ho o odpustenie a od toho času sa stala jeho vernou duchovnou dcérou, ktorá bola svedkom mnohých Božích skutkov, ktoré Hospodin konal cez Svojho služobníka báťušku Konstantína.

Otec Konstantín predpovedal v 50-tych rokoch, kedy bolo ťažko tomu veriť, znovuzrodenie duchovného života v Rusku. Hovoril, že budú ešte otvorené chrámy a monastiere, dokonca hovoril o konkrétnych miestach, kde sa bude slúžiť Hospodu Bohu. (Novo-Tichvinský, Zelenský monastier).

Stovky ľudí prichádzali za starcom prosiac o pomoc, radu v ich životných problémoch, skúškach. Prichádzali prosiť o blahoslovenie k manželstvu, k prijatiu monašestva. S prosbou o modlitbu prichádzali k nemu predstavení mužských, či ženských monastierov., ... a on sa modlil, blahoslovil a Hospodin cez neho vylieval Svoje hojné milosti. Ľudia mu z vďačnosti darovali peniaze, potraviny, veci. Nič si nenechával, všetko posielal do monastierov.

Doslova by sme mohli povedať, že sa priatelil s mnohými svätými. Silná duchovná družba ho viazala s otcom Ignatijom (Kevroletinom), ktorý žil neďaleko, komunistami zbúraného Nikolajevskeho Verchoturskeho monastiera, a teraz je pripočítaný medzi svätých. Po smrti „dedušky Konstantína“, ako ho všetci volali, otec Ignatij neraz hovoril: „Jeho modlitba je teraz oveľa vyššie, ako bola kedykoľvek na zemi. Prichádzajte k nemu, hovorte s ním, ako keby bol živý“.

Udivujúce bolo duchovné priateľstvo starca s prepodobným Kukšom Odesským. Zrejme sa ani nikdy nestretli, ale hlboko si ctili jeden druhého a svoje duchovné deti s ich problémami posielali jeden k druhému.

Raz sa stala táto udalosť. Jedna bohabojná dievčina prišla za otcom Konstantínom s otázkou, pre akú životnú cestu sa má rozhodnúť – vstúpiť do monastiera, alebo si založiť rodinu? Ale báťuška Konstantín ju poslal za otcom Ignatijom, že on jej poradí. Otec Ignatij ju zas poslal k otcovi Kukšovi do Počajeva. Hovoril: „Choď, a všetko bude dobré“. V tom čase na Ukrajinu k otcovi Kukšovi po radu prišiel aj mladý muž, tiež duchovný syn otca Konstantína, ktorý sa pripravoval na kňazskú službu a hľadal si ženu, ktorá by stála po jeho boku. Títo dvaja mladí ľudia prešli mnohé kilometre, aby sa práve tu zoznámili a po čase sa zosobášili.

Báťuška Konstantín vedel aj o čase svojho odchodu k Bohu. Ešte niekoľko rokov pred smrťou prišla za ním istá žena z Verchoturija, aby mu odovzdala odkaz od otca Ignatija – „Je u vás otec Konstantín, odkážte mu, že na Paschu umrie“. Po tomto odkaze sa každý rok na Paschu báťuška Konstantín dôkladne pripravoval, spovedal sa, dal sa jeleopomazať, prijímal Sv. Dary Tela a Krvi Hospodina.

Prišiel rok 1960. Otec Konstantín cítil, že táto Pascha bude pre neho posledná, Mnohým hovoril o svojej blízkej smrti. Počas Veľkého pôstu sa ho istý muž pýtal, či za ním môže prísť počas Paschy. Otec mu odpovedal: „Na Paschu ku mne prídu všetci“. A tak sa aj stalo. Odišiel doma, v pokoji, pri modlitbe, v čase, keď sa v chráme slúžila paschálna utreňa.

Smútočne telegramy s jednoduchým textom „Zomrel deduško“ šli po celej veľkej ruskej krajine. Telegrafisti sa jeden druhého vyzvedali „čo to bol za dedko v Sverdlovsku?“ Na jeho pohreb sa zo všetkých kútov zišlo množstvo duchovných detí báťušku Konstantína.

Ešte za života svojim duchovným deťom hovoril: „Keď prídem na súd Boží a Hospodin sa spýta: „Pastier, kde je tvoje stádo? Koho si priviedol?“ Každý, kto prídete ku mne na hrob, toho ja budem očakávať na tamtom svete. Ja som váš duchovný otec. Prichádzajte ku mne na hrob, všetko mi rozpovedzte, ja vám môžem odtiaľ viac pomôcť“.

Skutočne, aj dnes možno vidieť nemálo ľudí, ktorí sa zastavia nad jeho hrobom, poklonia sa mu, čítajú pri ňom Evanjelium. Všetci, ktorí s vierou prichádzajú k tomuto spravodlivému starcovi, odchádzajú od neho posilnení, s pokojom v duši. Veď aj on sám pretrpel toho mnoho, ale každé utrpenie bral ako liek na dušu, o čom svedčí aj jeho vrúcna a pokorná modlitba: „Sláva Ti, Hospodi, že si nezabudol na nás, nehneváš sa, nedal si nám zahynúť, ale cez utrpenie si nás privinul k Sebe; vyznamenal si nás utrpením, biedami, chorobami, tým, že si nás nevšímajú, či vyvyšujú sa nad nás, tým, že nás ohovárajú, berú pokoj a radosť života. Nech vždy bude Tvoja  svätá vôľa. Spomeň si na nás vo Svojom kráľovstve. Zbav nás večných múk a daj nám večnú blaženosť. Veríme a nádejame sa na Tvoje preveľké milosrdenstvo. Nedovoľ, aby nás nečakane zastihla smrť, ale daruj nám slzy pokánia. Sláva Ti, Bože, za všetko, nech je zvelebené Tvoje meno od teraz až na veky“.  

DUCHOVNÉ DETI OTCA KONSTANTÍNA A SVOJOM BÁŤUŠKOVI

Magdaléna D. Kačalkova z Jekaterinburgu, ktorá bola duchovnou dcérou otca Konstantína, rozpráva: „Bolo to v roku 1967. Môj mladší syn, bol práve v štvrtom ročníku. Dostali sme nový byt a mala som dobrú prácu v kombináte. Zrazu jedného dňa k nám domov prišla učiteľka môjho syna, s tým, že sa dopočula, že vodím deti do cerkvi. Netajila som to. Vtedy sa učiteľka ľstivo obrátila k synovi so slovami: „Sašo, keď vás bude mama nútiť ísť do cerkvi, ty pribehni len za mnou. Dám vám peniaze, a s mojim synom pôjdete do kina, Veď tebe sa v cerkvi nepáči, však? Ťažký vzduch, všetko tam smrdí dymom, iba samé staré baby...“ On vážne s pokojom odpovedal: „Nie, mne sa tam páči“. Vtedy učiteľka ako rozzúrená levica na neho skríkla: „Čo sa ti tam môže páčiť?“ – „Neviem, - odpovedal, - ale páči sa mi tam“. Stíchla, ostala ako oparená, len odchádzajúc vo dverách zahundrala: „Tak to si vybavím s vami na pracovisku“.

Za krátko, skutočne do môjho života prišli veľké skúšky. V práci mi dali ocenenie „Vzorného pracovníka“, ale hneď o niekoľko dní si ma predvolal kádrový a vyzvedal, kde mám to ocenenie. - „Dala som ho synovi“, - odpovedala som. - Vtedy na mňa kádrový vyletel: „a čo keď ho zničil, ... spálil?! ... Veď tam bol Lenin!“ Hneď na mňa bola postúpená žaloba, že vodím detí do chrámu.

Pár krát ma vypočúvali. Nejaká súdružka sa vypytovala: „V akého Boha veríte?“ – Odpovedala som: „V Jediného, Ktorý stvoril všetko“. – Vtedy ona hovorí: „Vidím, že vás už nepresvedčíme, ale aspoň myslite na deti. Aspoň ich vychovávajte v duchu komunizmu“. - „Práve, že na deťoch mu záleží viac ako na sebe, preto chcem aby boli s Bohom“. Ešte mnoho ma prehovárali, kričali, vyhrážali sa, dokonca, že ma zbavia rodičovských práv. a vtedy mi na um prišli slová báťušku Konstantína: „Budeš pracovať medzi mnohými ľuďmi. Budú sa ťa pýtať, či veríš v Boha. Vyznaj svoju vieru v Boha! Lebo, keď Ho zaprieš, pôjdeš do ádu do večného ohňa i na veky budeš horieť“. A to som povedala aj tým, ktorí ma vypočúvali. Po nejakom čase sa ich záujem o mňa zmenšoval, až nakoniec ma nechali na pokoji“.

Ďalším duchovným synom otca Konstantína bol duchovný Jevgenij V. Kolyvanov. Jeho nekompromisnosť v otázke viery ho stála svetskú kariéru, ale ako sa neskôr ukázalo, bolo to Božie riadenie, ktoré ho viedlo k tomu, že prijal kňazský stav. Jeho osud vyrozprávala jeho manželka, mátuška Mária.

V 1952 roku Jevgenij ukončil právnický inštitút a bol ako mladý sudca poslaný do Kungurského rajónu. Jeho rodina bola silne veriaca, ale nikto o tom v tom čase nevedel. Mal pred sebou sľubnú kariéru, a skorý postup. Iba chýbala jedná nesplnená podmienka – vstúpiť do strany. Zrazu stal pred vážnym rozhodnutím. Odmietnuť – znamenalo, koniec kariéry. Prijať – ako veriacemu mu nedovoľovalo svedomie. Hľadal odpoveď, radil sa s kňazmi, ale priamej odpovede nedostal. Vtedy sa dopočul o otcovi Konstantínovi. Odcestoval za ním do Sverdlovska, vyrozprával mu svoj problém, a tu dostal veľmi vážnu odpoveď: „Nastal čas rozhodnutia: alebo si vyberieš Boha, a to znamená zriekneš sa strany, alebo sa staneš komunistom, to znamená tým, ktorý odstúpil od Christa“. Dostal odpoveď, po akej túžila jeho duša, a slová starca ho iba posilnili.

Čoskoro sa mu narodila druhá dcérka, a bolo ju treba pokrstiť. Šli do vzdialenej dediny, kde ich nikto nepoznal. Dohovorili sa s kňazom i dievčatko bolo pokrstené. Len na nešťastie, kantorka chrámu bola „spolupracovníčkou“ NKVD, a tak čoskoro v rodine Jevgenija nastali ťažké časy, ktoré mu predpovedal báťuška Konstantín. „Čaká ťa trápenie. Život sa ľahko môže zmeniť. Ale Boh ti pomôže!“ Veľmi skoro ho začali vypočúvať, a prišla aj tá pre mladého sudcu „existencionálna“ otázka: „Si azda veriaci?!“ – „Áno, som veriaci“, - rozhodne odpovedal Jevgenij. Samozrejme, prišlo prepustenie z práce, vyšetrenia na psychiatrii... Keď sa situácia trochu upokojila Jevgenij s rodinou sa presťahoval do Sverdlovska, aby bol blízko otca Konstantína. Tu si našiel v závode prácu, a tu od báťušku počul mnoho slov, ktoré poznačili jeho život a tajomne predpovedali jeho budúcnosť.

Niekoľko rokov po smrti otca Konstantína, Jevgenija si pozval miestny biskup, ktorý mu navrhol prijatie kňazského svätenia“.

Ďalšou duchovnou dcérou báťušku bola schimonaška Nikolaja (Galina Zasypkina). Raz neskoro večer príslušníci NKVD obkľúčili dom, v ktorom žila Nikolaja. Práve v ten večer sa tam ukrýval budúci prepodobný vyznávač otec Ignatij (Kevroletin). Komisári sa snažili nastrašiť mladú mníšku, aby vydala otca Ignatija, ktorého nevedeli dolapiť.

„Pošleme vás tam, kde ani vtáci nelietajú“, - vyhrážal sa jeden z nich. „Samozrejme, môžte. Ale nemôžete ma poslať tam, kde by nebolo Boha“.

Mnoho situácii, príbehov z každodenného života kresťanov by sa dalo rozprávať, a o každom tomto príbehu platia Christové slová: „Každého, kto Mňa vyzná pred ľuďmi, toho Ja vyznám pred Mojím Otcom, Ktorý je na nebesiach“.

pripravil jerej Dušan N.Tomko